Chýbali im však skúšky na overenie ich výchovných schopností, mali len žiadosť na adopciu. „Raz sme dostali ponuku zo školy – bola to Monika, zahynuli jej rodičia. Učila ju kolegyňa. Volali sme na sociálne, ale Moniku nám nedali, pretože sme nemali testy. Tie testy bránili v tom, aby sme my mali dieťa,“ s ľútosťou v hlase začala pani Grešková svoju tichú spoveď. „No po nejakom čase prišiel telefonát, bolo to vo štvrtok. Malo sa cez prázdniny maľovať detské krízové centrum Srdiečko a pani riaditeľka Kúdelková sa nás opýtala, či by sme zobrali na nejaký čas dve dievčatká. Pritom sa zmienila, že detičky sa nemôžu vrátiť do rodiny a po čase budú právne voľné. Na to sme zareagovali, lebo sme chceli dieťa len právne voľné, ktoré nebude zaťažovať jeho vlastná rodina. Pani riaditeľka spomenula aj chlapca. Nevedeli sme, čo je to za chlapca, ale na druhý deň vysvitlo, že je to brat. Keďže s manželom máme zásadu, že rodina má byť pohromade, asi po päťminútovej porade sme sa dohodli, že berieme všetky tri deti – najskôr na tie prázdniny a ak si padneme s deťmi vzájomne do oka, tak si ich necháme. Na to, že by sme mali deti vrátiť, však ani jeden z nás v skutočnosti nepomýšľal.“
Rodičia ich týrali
Deti prišli do rodiny 19. júla 1999. Všetky tri s diagnózou ľahšej mozgovej dysfunkcie, najmladšie malo aj rečové problémy. Sedemročný Paľko vážil osemnásť a pol, šesťročná Paulínka pätnásť a päťročná Peťka dvanásť a pol kilogramu. Otec ratolestí si robil značky na jedle, nesmelo z neho chýbať. Zemiaky boli preňho, pre jeho potomkov bola tá zliata voda. Deti nepoznali toaletný papier, príbor, ani jedlá. Odmietli slávnostný nedeľný obed a vymenili ho za chlieb s horčicou, lebo dôverovali iba tomu, čo poznali. O čo menej sa Paľkovi ušlo do žalúdka, o to viac sa dostalo jeho telíčku. Dodnes má na zadnej časti hlávky jazvu po údere kladivom. Ale boli aj darčeky. Doposiaľ si Paľko spomína, ako dostal na Vianoce od svojho otca gitaru bez strún. Najmladšia Peťka bola absolútne nežiaduca. Mala zákaz ísť na WC, no keď sa pomočila, dostala. Otec s obľubou zhášal na jej líčku cigaretu... Toto je však iba zrnkom v mori oproti tomu, za čo bol v súvislosti s týraním malej Petry právoplatne odsúdený.
Trpezliví a láskaví
Noví rodičia si pomaly zvykali na pestrejší život. Deti bývali stále choré, nemali žiadnu imunitu. Boli neposedné, v škole sa bili, u lekárky lietalo zo stien všetko, čo sa tam našlo, vojsť s deťmi do predajne vôbec neprichádzalo do úvahy. Greškovci hneď od začiatku usmernili hyperaktivitu svojich troch zverencov správnym smerom: plávanie, tenis, korčuľovanie, modelárstvo, rybolov, spoločne s maminou varia, pečú, zavárajú, robia úlohy, hľadajú pointu článkov i filmov, aj sa hrajú...
Vzájomná narastajúca radosť zo spoločného domova trvala iba niekoľko mesiacov. Prišlo úradné rozhodnutie. Greškovci nemali ešte skompletizované všetky formality potrebné na zverenie detí do pestúnskej starostlivosti, a keďže deti pochádzali z Trenčianskeho kraja, boli už rozdelené v rámci tohto kraja do troch rodín. „Pripadalo nám to nezmyselné, pretože my sme už našich zverencov vnímali ako naše deti a deti vnímali nás ako svojich rodičov. Boli sme odhodlaní v prípade nutnosti ísť až do absolútnej krajnosti, čo sa týka boja o deti, pretože už prvotná myšlienka rozdeliť deti je absurdná. Bola tu možnosť, ako oklamať trenčianske úrady – prepísať si trvalý pobyt. Ja pochádzam z Mníchovej Lehoty v okrese Trenčín. Boli by spokojné aj úrady, že deti zostali v trenčianskom okrese, aj my by sme boli spokojní.“
Mali šťastie
Zásluhou pani riaditeľky Eleonóry Kúdelkovej nakoniec k takémuto kroku dôjsť nemuselo. Chápala rovnako dobre ako Greškovci, že záujmy detí sú prvoradé, a celú vec obhájila pred príslušnými orgánmi slovami, že otec s matkou sú už tu, a preto netreba hľadať iných rodičov, kde by deti boli od seba odlúčené. Manželia i súrodenci mali teda šťastie. V tomto prípade cit a zdravý úsudok prevážili nad formalizmom štátnych ustanovizní.
Sociálne pracovníčky starostlivo kontrolovali náhradnú rodinu. Škoda len, že sa tak nedialo, kým deti bývali pod strechou svojich pôvodných rodičov.
Rodina je prvoradá
Súrodenci žijú vo svojom novom domove už siedmy rok. Majú priezviská svojich terajších rodičov. Každé leto trávia dovolenku pri mori, pretože zdravie detí je to najdôležitejšie. Rodičia ich vedú k zodpovednosti a úcte k druhým, k súdržnosti a k osvojovaniu si skutočných hodnôt. Heslom v rodine je budovanie dôvery, súdržnosti, vzťahu. Oco ruší dôležité pracovné stretnutia, ak sa práve v tom čase jeho dieťa zúčastňuje podujatia, na ktorom by ocinova podpora chýbala. Dnes už štrnásťročný Paľko daroval pani Greškovej srdiečko, na ktorom stojí: „Mojej najlepšej maminke z lásky venuje Paľko.“ A Peťka s Paulínkou ráno volajú na ocina: „Nevstaneme z postele, kým nie sme vystískané.“
Rodičia sú presvedčení o tom, že nebyť ústretovosti, empatie a nadštandardnej starostlivosti súčasných triednych učiteliek – pani Troppovej, Cibuľovej a Pokorníkovej, ale tiež tých predošlých, svoj ťažký údel by nezvládli. Biologická matka posiela pozdravy, ale deti nenavštevuje. Otec sa nikdy neozval. Pán Greško na ich adresu poznamenal: „Vďaka týmto dvom ľudom my máme tri deti.“
Autor: Emília Bezáková
