Dobrý strýčko bol aj bedár

Oveľa biednejšie však je, že sa už v prváckych laviciach kastujú na bohatých a na tých, čo si všeličo nemôžu dovoliť. Netreba hádať skadiaľ berú „rozumy“. To len dospelí prirýchlo zabudli, že ani oni neprišli na svet s dukátom pod jazykom. Pritom ich mamy a starké zažili Mikulášov, akých nevyčítajú ani z rozprávky.

Mária Mišečková zo Šumiaca spomína: „Mama zobrali na lyžičku kryštálový cukor, nasypali nám ho na lavicu a my sme ho s bratom lízali. To bol náš Mikuláš. Viac nám nevládali pripraviť. Po vojne bolo ťažko. Dobre, že ešte toho cukru dali… Dnes? Pane Bože! Mám len jedinú dcéru. Teraz mám veľa, Ježiška aj Mikuláša. Každý rok ma odmení. Neviem, čo s tým budem robiť, lebo som veľmi chorá. Aj zomriem, a všetko tu ostane.“
Matilda Pohorelcová z Brezna: „Ráno sme si našli za oblokom orechy a tabličky zemiakového cukru. Ten bol vtedy veľmi populárny. Mamička nám k nemu narobila sladkosti podobné štolverkom. Kdeže čokolády…! Ale aj z toho sme sa tešili. Otec robil v Solivare v Podbrezovej, mamička bola domáca. Pri štyroch deťoch sa síce musela počítať každá koruna, zato Mikuláša nám vždy pripravili. Dodnes nato s láskou spomínam. Sama mám sedem vnúčat. Som zvedavá, ktoré mi zasa povie, babi, ty si asi zabudla… Také isté balíčky sme mali vlani.“
Milka Englerová z Brezna: „Potrebovala som do školy náčrtník. Obyčajnú školskú vec, na ktorú mame nedochodili peniaze. Povedala mi, to ti už asi donesie iba Mikuláš. Tešila som sa a úpenlivo modlila: Mikulášku dobrý, svätý, nič nemusíš, len mi dones ten náčrtník. Ráno som sa pozrela do okna a nebol tam. Ešte aj teraz plačem, keď si pomyslím, aká som bola sklamaná. Teta, ktorá s nami bývala, to asi vycítila. Utešovala ma, vraj, Mikuláš dakedy aj zabudne, no potom sa vráti. Na druhý deň som bežala k oknu a naozaj. O deň neskôr, ale náčrtník som mala. Neviete si predstaviť tú radosť. Na toho Mikuláša jakživ nezabudnem.“
Margita Zajaková z Michalovej. „Naši nám narobili z páleného cukru kocky rozkrájané na plechu, a z toho sme sa radovali. Ak mi k nim pridali keksík alebo handričky, čo len také malé ako orech, bola som v siedmom nebi. Jedného Mikuláša si pamätám z Polhory. Ako sme večer nazerali do domu pri kapličke. Hrávalo sa tam divadlo. Dnu za oblokom bolo plno Mikulášov. Hádam aj pätnásť. Neviem odkiaľ nabrali toľko oblekov, chlapčiská - skazníky. Najhoršie časy nastali po fronte. Jedli sme placky z vody a otrúb. Štochmeľové maskalíky sa to volalo. Dnes si ľudia nevážia ani chlieb. Minule som zodvihla na ulici buchtu. Nebolo do nej ani nahryznuté. Dala som ju psovi za plotom. Taký bol hrdý!“