Ak sa aj niekedy prekonajú, dlho im to netrvá. Kúpia, dovezú, zavrú a vyhodia. Stačí jedna mláčka, uslintaná papuča, alebo povinnosť venčiť. Takých prípadov je na stovky. Pritom netušia, o čo prichádzajú.
Vo veterinárnej ošetrovni MVDr. Pavla Remiara v Brezne bolo minulý týždeň rušno. Chovatelia domácich spoločníkov sa istili. Nechceli pokaziť sviatky sebe, ani im.
Let z ôsmeho „štoku“
Zaško, celým menom Zachariáš, má iba rok a je úplne fit. Musia ho len preočkovať. „Rodičia najprv nechceli o psovi v byte ani počuť, teraz ho milujú. Ja tiež. Radšej by som dala ublížiť sebe, ako jemu. V strave je síce niekedy vyberavý, no pokojne zje aj ovocie a zeleninu. Najradšej má segedínsky guláš bez knedle a bryndzovú polievku,“ hovorí Monika Rusová.
Sivastá Arčina, o ktorej si celá rodina spočiatku myslela, že je Archibald, sa zapísala ako mačka - lietadielko. Jedného pekného dňa zbadala na balkóne vtáča, urobila skok, a dopadla. Z ôsmeho poschodia! Okrem toho, že na pár dní stratila chuť do jedla, nestalo sa jej vôbec nič. Ráno o štvrtej chodí od postele k posteli a budí domácich. Labkou po tvári.
Za frajerkami áno, ale oknom
„Všetko záleží od vzťahu,“ poznamenáva Emília Iljevová. Kto nemá rád zvieratá, možno nevie vyjsť ani sám so sebou. Hovorí sa, že mačky nie sú také oddané ako psy. Nie je to pravda. Majú len inú povahu. Ak sa im dostáva starostlivosť, vedia sa prejaviť. „Od Rebeky máme ešte jej syna, päťkilového kocúra Ernesta. To je expert! Keď idem popri ňom a nevšimnem si ho, dočiahne si ma. V noci sa fláka po vohľadoch, potom dospáva. Aby som mu vždy nemusela otvárať toľké dvere, prinútila som ho liezť cez okno.“
V rodinnom dome Iljevových má stále miesto aj pes. Jedného chovali l4 rokov. Keď mu začali odchádzať kĺby, a ochorel aj na epilepsiu, museli ho dať uspať, aby sa toľko trápil. Ťažko to niesli...
Prasa spoločník a náhrada Dany
Dany je príklad, že psíka nedostávajú len deti. Janka Gálová z Valaskej onedlho odíde za prácou do Írska. Aby mame nebolo smutno, kúpila jej šteňa. Bude sa mať o koho starať. Dcéra bola podľa mamy od malička na zvieratá. Raz doniesla z tamojšej farmy neduživé prasiatko. Druhí ho už odpisovali, ona ho vypiplala. Kŕmila ho injekčnou striekačkou. Aby bolo v teple, spávala ním a so psom v záhradnej chatke. Hriali sa všetci traja. To ružové jej robilo spoločnosť aj po dedine. Vpredu kráčala ona a pes, za nimi prasa.
Dany rýchlo priľnul. Keď bola pani Gálová v nemocnici a telefonovala s dcérou, dávali mu k uchu mobil. Potom hodnú chvíľu pobehoval po byte a hľadal ju. „Ženy na izbe sa smiali, že sa rozprávam so psom. Niekomu sa to zdá čudné, pre mňa je členom rodiny.“
Pozornosť bez hanby…
Ľudia, ktorým vadí, že psy štekajú a mačky po nociach mraučia, zrejme nevedia, že veľa starých ľudí neumiera na samotu len vďaka nim. Je žalostné žiť medzi štyrmi stenami, mať deti, a uschýnať bez lásky.
„Veľakrát si vypočujem ponosy na synov, čo si prídu k matkám iba pre peniaze alebo z povinnosti, aj to len na sviatky. Nie sú to povznášajúce spovede. Nikto sa nemôže čudovať, ak je pre takého človeka bližší pouličný „orech“ ako chladná rodina,“ hovorí P. Remiar. „Cez sviatky si chovatelia viac všímajú svoje zvieratá. Je pokoj, častejšie ich berú do náručia, sledujú, či nemajú na koži chrastičky, ako sa správajú. Mnohokrát tak zachytíme aj choroby, ktoré by sa mohli pri nepozornosti nebezpečne rozvinúť. Zdravie zvierat chovaných v bytoch je totiž rovnako dôležité aj pre domácich, s ktorými žijú.“
Obetavosť niektorých majiteľov je priam dojemná: „Prišiel do ošetrovne mladý chlapec s mačkou. Nešťastne si zlomila panvu. Keďže my také operácie nerobíme, vycestoval s ňou až do Košíc. Obyčajná mačka, akých si mohol zohnať šmahom aj desať, mu stála za to, aby ju zachránil. Celý natešený nám ju po vyliečení doniesol ukázať.
Čo dokážu náhody
Medzi nevšedné prípady ošetrovne patrí osud straky a hada. „Jeden pán našiel straku so zlomenou nohou. Urobil jej z drôtu maličkú dlahu. Chodila po izbe, kde mal terárium s pytónom. Raz sa z neho vyplazil a straku zožral. Aj s dlahou. Doniesol ho k nám. Hada sme zröntgenovali bolo jasné, že drôtik treba vybrať. Lenže kto a kde? S plazmi sme dovtedy žiadne skúsenosti nemali. Naložil preto hada späť do ruksaka, sadol na bicykel a odišiel. O týždeň prišiel znova, aby sme zistili, či sa s tým niečo deje. Znovu sme ho presvietili. Ukázalo sa, že tá vecička je už v polovici hada. Upozornil som majiteľa, že pytóna treba čím skôr otvoriť, lebo nie je isté, či neschytá nejakú infekciu. Skôr, ako sa k tomu odhodlal, doniesol ho dorezaného. Stalo sa totiž, že mačka v ich dome rozbila terárium, pričom sa had dorezal. Keď sme ho zašili a znovu zröntgenovali, dlahu už v tele nemal. Do tejto kategórie patrí aj „záhada ihly“. Istého dňa dobehol do ošetrovne pán so psom. Tvrdil, že jeho pes zhltol ihlu, ktorou vyšívala jeho manželka. Vraj to inak nebude, lebo prehľadali celý byt. Snímka ukázala, že má v žalúdku niečo matné, ale istý som si nebol. Napokon sme ho otvorili. Dopadlo to nad očakávanie,“ spomína P. Remiar. „Ďalej sme už nemuseli rezať. Nahmatali sme tú vec a jemne ju prepichli cez žalúdočnú stenu. Farebná niť bola v ušku ihly.“