Najmä chlapská časť rodiny intenzívne pripravuje všetko potrebné na „zabíjačku“. V kotloch už vrie voda, z čerstvo poumývaných stolov dýcha para, ešte posledný krát prebrúsiť nože a vyčistiť pištoľ...
Trojnožka s vyveseným prasaťom, koryto s mäsom, vôňa klobás a jaterníc - to je obraz súčasných dní na dedinách. Zabíjačka, ktorá patrila najmä pred Vianocami k tradícii, sa značnej obľube teší i dnes. Tradíciu však v súčasnosti vytláčajú viac existenčné dôvody.
„Zábíjačková situácia“ je slabá aj v Hornej Mičinej
Dnešné zabíjaky už ani v Hornej Miinej nie sú o tom, ako kedysi. Nájdu sa však ešte takí, ktorí zo dve prasiatka za rok vychovajú a na Vianoce sú potom erstvé klobásy. Starosta Jozef Vránsky zhodnotil „zabíjakovú situáciu” ako slabšiu, pretože už len minimum dedinanov zachováva túto tradíciu. V Hornej Miinej si domáci chovajú prasa iba pre vlastnú spotrebu. Mäso nepredávajú, ale rozdajú príbuzným. „U nás v dedine máme takú tradíciu, že mäso a výrobky zo zabíjaky podelíme kmotrovi, bratovi, sestre… Je to taká výslužka pre všetkých, ktorí pomáhali pri zabíjake. A ešte farárovi zanesieme,” smeje sa starosta. „Dnes je zabíjaka iná ako kedysi. Už to nie je ono. Už sa tak nespieva. Kedysi trvala aj dva dni. Prvý de sme zabili prasa a na druhý de sa robili klobásy. Dnes robíme rýchlo, aby sme všetko stihli za jeden de,” hovorí Jozef Vránsky. Medzi domácich miinských majstrov mäsiarov – laikov patria Roman Paník a Jano Martinec, ktorí chodia pomáha na zabíjaky už dlhé roky… „Ide im to rýchlo a robia kvalitne,” myslí si J. Vránsky.
Zíde sa širšia rodina a je veselo!
Na zážitky z detstva, z ias dávnych tadiných zakáaiek, si zaspomínal Viliam Lenár z H. Miinej: „Ke som bol ešte školák, hlavné slovo na zabíjake mal krstný otec, ktorý síce nebol vyuený mäsiar, ale vedel robi dobre zabíjaku. Ja som sa ako malý chlapec prizeral. Raz sa stalo osi zvláštne… Prasa vyšikovali z maštale na dvor, kde ho mali zabi. Kedysi neboli porážacie pištole, tak prasa zvalili na zem a pichli nožom. Ke uhynulo, dali ho do koryta a poliali horúcou vodou. V tej chvíli sa prasa postavilo na všetky štyri, vyskoilo z koryta a zaalo beha po dvore. Krstný otec krial: Dajte sekeru! Tak ho napokon dorazili sekerou,” pousmeje sa nad komickou príhodou Viliam Lenár. „Myslím si, že chova prasa sa ešte stále vyplatí. Pri zabíjae sa zíde širšia rodina a je veselo! Navyše, má to aj praktické výhody. Ve kilogram živej váhy stojí okolo pädesiat korún. Všetky výrobky, ktoré z toho získate, bez rozdielu kvality, máte okolo 60 až 70 korún za kilogram. V obchode kúpite bravovú šunku za 150, lopatku za 130 a viac korún. Vravím, so zabíjakou je dos roboty, ale iste sa dá takto ušetri. Ja som sa u krstného otca zauil a tiež som chodil poráža prasce na zabíjaky. Kedysi sme zabili aj 20 až 30 prasiat za jednu sezónu, dnes je to už ovea menej,” dodáva V. Lenár.
Starosta chce tradíciu zachovať
Jozef Vránsky uvažuje do budúcnosti aj o vekej obecnej zabíjake, ktorú by chceli robi pravidelne na Dni obce, v spolupráci s roníckym družstvom. „Družstvo by nám vychovalo prasa. Chceme zachova túto tradíciu, aby aj naše deti a vnúatá videli, ako sa na dedine žilo kedysi. Neboli vždy super i hypermarkety, kde skoro všetko kúpite,” hovorí.
Zabíjačka patrí k slovenskému folklóru
Predvianočné zabíjačky na slovenskom vidieku vždy symbolizovali hojnosť a zavŕšenie úspešného roku. Chov prasiat na mäso tu bol značne rozšírený už v 19. storočí. Konjunktúru dosiahol za prvej československej republiky a po druhej svetovej vojne, keď sa začal klásť dôraz na poľnohospodárstvo a chov. Prasatá na mäso chovali všetky vrstvy obyvateľstva. Pre chudobných bolo ale prasa jedným z najdôležitejších zdrojov obživy a často aj jedinou zásobárňou mäsa na vianočný stôl. Rituál zabíjačiek sa postupne zaradil aj medzi tradičné ľudové zvyky. Symbolický akt zabíjačky majú dodnes v repertoári aj niektoré slovenské folklórne súbory a skupiny.
