V tomto roku dalo vedieť o svojich dobrých skutkoch takmer 10 tisíc detí a detských kolektívov. Že ich bolo v skutočnosti viac, o ktorých ani nevieme, o tom snáď netreba ani pochybovať. Expertná skupina dospelých zo všetkých vybrala 30 nominácií na Detský čin roka 2005 a zaslala do škôl s výzvou, aby detská porota podporila tie, ktoré považuje za najcennejšie. Hlasovalo v nej 73 569 detí a z ich hlasovania vzišli ocenenia v šiestich kategóriách. Jednou z nich bola aj „Pomoc rovesníkom“ a práve v nej excelovali dnes už žiaci 7. A triedy zo Základnej školy na Ďumbierskej ulici v Banskej Bystrici.
V minulom školskom roku bežný život vtedajších šiestakov zmenil príchod nového spolužiaka. Vždy, keď do „zabehnutej“ triedy príde niekto nový, má to ťažké. Musí preklenúť istý odstup, ktorý si deti od neho držia. Jarko Bohovič to mal ešte ťažšie, je totiž od narodenia nevidiaci. Učitelia, ale aj jeho rodičia si preto kládli otázku, ako ho žiaci prijmú medzi seba a či vôbec...
„Predtým chodil do školy pre nevidiacich v Levoči. Jeho mama nám rozprávala, že im chýbal ich každodenný spoločný rodinný život, lebo Jarko je z B. Bystrice. Po mnohých úvahách sa rozhodla dať ho medzi nás, žiakov obyčajnej školy. Keď prišiel do triedy, zišli sme sa pri jeho lavici a po prvýkrát sme videli jeho stroj. Bol to Pichtov stroj,“ spomínajú žiaci na prvé chvíle s novým spolužiakom. Jarko sedí v prvej lavici so svojou asistentkou Vlaďou, ktorá mu pomáha aj pri domácich úlohách. Pichtov stroj mu pomáha zaznamenávať si poznámky. Učebnice má v Braillovom písme a sú viacmenej totožné s klasickými.
„Do školy prichádza autobusom za pomoci asistentky a vodiaceho psa Alexa. Každé ráno niektorí z nás čakávajú, kým príde autobus a potom ideme spolu do školy. Naučili sme sa, že nevidiaci spoznávajú ľudí podľa hlasu a podaním ruky. Okrem vodiaceho psa používa Jarko aj bielu palicu na orientáciu a rozpoznávanie terénu. Teraz ju už v areáli školy skoro vôbec nepotrebuje. Je zábavný a má rád všelijaké hry. Chodíme spolu na plaváreň, do mesta na horúcu čokoládu a na zmrzlinu. Keby mal ísť Jarko preč, tak by sme si ho nedali, lebo ho máme veľmi radi. Už je len na ňom, či je v našej škole šťastnejší, spokojnejší...,“ hovoria úžasní siedmaci. „Som spokojný. Pači sa mi tu, spolužiaci mi pomáhaju. Cez prestávky sa so mnou chodia prechádzať po chodbách. Tu mi je lepšie ako v Levoči. Tam som bol smutný, nemal som tam maminu. Aj učitelia sú na mňa dobrí,“ tvrdí Jarko, ktorý by chcel pokračovať v štúdiu na Strednej zdravotnej škole. „Chcel by som chodiť do roboty a zarábať peniažky. Budem masérom,“ dodal. Jeho najlepším kamarátom je spolužiak Jakub Kocian. Ten bol s ním aj minulý týždeň v Bratislave na odovzdávaní ocenenia Detského činu roka. „Najprv sme sa trochu báli, aby sme mu neublížili. Pamätá si nás podľa hlasu a hmatu. Všetci ho dobre prijali, nikto sa mu nesmial. V Bratislave zožal najväčší úspech jeho psík,“ hovorí Jakub. Aj Jarkova spolužiačka Kika Bartová si od neho spočiatku držala odstup. Dnes sú kamaráti, chodia spolu na prestávky a rozprávajú sa o všeličom možnom.
Pre triednu učiteľku Želmíru Dobrotovú to bolo tiež niečo nové, rovnako ako aj pre ostatných učiteľov. Museli sa prispôsobiť všetci a nikto nevedel, ako to dopadne. „Dnes to už vieme. Deti sú fantastické, striedajú sa v pomoci a sú k nemu dobré,“ tvrdí o svojej triede. Ocenených bolo všetkých 29 žiakov. Získali strieborné retiazky, odznaky, diplomy, rádiomagnetofón s CD prehrávačom, a dokonca pre svoju školu 10 tisíc korún na učebné pomôcky. Takto dokázali presláviť svoju školu banskobystrickí siedmaci.
Žiadna zo základných škôl na území mesta nemá vytvorené podmienky na integráciu podobne postihnutých žiakov a nemá ich ani Ďumbierska. Iba to skúsila a dokázala zmeniť život jednému nevidiacemu chlapcovi. Fakt je, že za taký čin by ju mal oceniť aj niekto iný.