„Pusa na dobrú noc, druhá na návrat domov, zobuď sa už mamička....“

„Moja mama bola taký smejko. Rada chodila do prírody. Zbierala bylinky. Takmer vždy bola veselá. Akoby sa na svet pozerala cez ružové okuliare. Bola otvorená, prirodzená, kamarátska. Vo februári sme oslávili jej päťdesiatku. Zdôverila sa mi, že keď mala o pár rôčkov menej, zdali sa jej päťdesiatnici už starí. A ona sa vraj vôbec necíti byť stará. Fotky z oslavy sú posledné, na ktorých je maminka zdravá,“ hovorí útla dievčina. Nie je typ, ktorý sa poddá zúfalstvu. Nechce, aby ju niekto ľutoval. Zvláda zamestnanie, domácnosť. Skrýva sa v nej obrovská energia. Deniska ju potrebuje. Jej mamka už ôsmy mesiac leží bez pohnutia. Na nemocničnom lôžku pripomína porcelánovú bábiku. Krehkú a zraniteľnú. „Jedna pusa na dobrú noc, druhá na skorý návrat domov, zobuď sa už mamička, veľmi, veľmi nám chýbaš....“
Náhla bolesť hlavy
Rátka je malá dedinka. Sused z dolného konca pozná suseda z horného. Rodičia Denisy si tu postavili rodinný dom. Tešili sa z troch detí, záhrady, domčeka. No život prináša so sebou nástrahy, ktoré dokážu podlomiť zdravie, aj šťastie. V pondelok ráno 25. mája minulého roka sedela Elenka pri stole a chystala sa do práce, tak ako po iné dni. Odrazu sa chytila za hlavu. Manželovi sa posťažovala na tupú bolesť.
„Maminu nezvykla bolieť hlava. Ocko mi povedal, že mu stihla ešte povedať, čo s ňou bude. Rýchlo ju odviezol k lekárovi do Fiľakova. Ten začal vypisovať akési papiere. Zrejme neodhadol vážnosť situácie. Otec ho musel upozorniť, že mamine je zle a omdlieva,“ objasňuje Denisa. Už vtedy najbližší pani Eleny tušili, že to nebude len migréna. Predtuchy sa potvrdili. Mladú ženu sanitka priviezla do lučenskej nemocnice už v bezvedomí. Večer ju vrtuľníkom previezli do nemocnice v Banskej Bystrici. Jej stav bol kritický.
Krv poškodila mozog
Ukázalo sa, že operácia je nevyhnutná. „Lekári nám povedali, že maminke praskla cievka a krv zaliala mozog. Operácia trvala osem hodín. Osem nekonečne dlhých hodín. Držali sme jej palce a prosili toho tam hore, aby sa zľutoval a vrátil nám ju späť. Pred polnocou nám lekári povedali, že urobili, čo mohli, ale tá časť mozgu, ktorú zaliala krv, ostane navždy poškodená a stále nie je nič vyhraté. Upozornili nás, aby sme sa pripravili na všetko. S odstupom času si uvedomujem, ako sa vyhýbali slovíčku smrť. Možno to bolo tak lepšie. Ja som si ani len na chvíľu nepripustila myšlienku, že maminka môže zomrieť. Sedeli sme pri jej lôžku, hladkali ju a prosili sme ju, aby bojovala a vrátila sa medzi nás. Lekári aj sestričky boli veľmi ústretoví. Nadiktovala som im moje telefónne číslo, aby mi zavolali, keby nastali komplikácie. Strhávala som sa pri každom zvonení. Zistila som, že človek vydrží veľa. Bolesť, aj žiaľ. Odrazu sa mi zdalo, že doteraz som sa zaťažovala a rozhodovala o nepodstatných veciach. O malých veciach. Ustavične som sa kdesi ponáhľala. Zrazu sa mi zdali tie malé veci malicherné a nepodstatné,“ tvrdí Denisa.
Ako porcelánová
bábika
Operácia dopadla dobre. Mladú ženu previezli do lučenskej nemocnice. Elenkin zdravotný stav sa však skomplikoval. Dostala zápal pľúc. Vydržala. Pomohli lieky, alebo prosby najbližších, aby sa vrátila? Ktovie. „Hovorí sa, že láska a viera hory prenáša. Toto príslovie som si obľúbila. Verím, že raz sa k nám mamina vráti. Opäť bude chodiť na bylinky, piecť fantastické koláče, objímať nás, držať za ruku,“ dúfa Denisa. Zatiaľ sú to však len sny. Realita je iná. Elenka leží v útulnej izbe lučenského hospicu. Prístroje jej pomáhajú dýchať, prijímať potravu. Má otvorené oči, ale jej pohľad sa upiera do neznáma. Jej deťom sa občas zdá, že sa pousmeje. Pod bielou prikrývkou vyzerá ako porcelánová bábika. Krehká a zraniteľná. „Neviem, čo bude ďalej. Vlastne, ani nevieme, či je mamina v kóme. Názory lekárov sa rozchádzajú. Vieme, že lekári spravili, čo mohli. Teraz je rad na nás. Na nej! Ľúbime ju a potrebujeme. Maminka to vie. Rehabilitačná sestra mi nedávno povedala, že jej kázala zdvihnúť ruku. Zdvihla ju. Cítim, že nás počuje, keď sa s ňou rozprávame. Len dúfam, že necíti bolesť. Má preležaniny,“ uvažuje nahlas so slzami v očiach Deniska.
Síl a energie má nadostač. „Pri všetkom tom trápení som sa stretla s ochotou, aj neochotou. Ďakujem lekárom a lekárkam: Galandovi, Bérešovi, Kirschnerovi, Dováľovej, Slivkovej. Boli, aj sú, k nám veľmi ľudskí. Neviem, čo by sme si počali, keby v Lučenci nebol hospic. Na oddeleniach, kde maminka ležala, ju nemohli držať viac ako dva – tri týždne. Nemôže byť bez lekárskej starostlivosti. Asi by sme ju museli dať do hospicu v inom meste. Ale, to by sme sa s ňou nemohli stretávať každý deň,“ dodá.
Potom sa na chvíľu zamyslí a pozrie na na hodiny. Rýchlo sa rozlúči a poponáhľa sa za svojou mamou. Dnes sa jej nemá s čím pochváliť. Pravdepodobne stratí zamestnanie. Pracovných miest v Lučenci niet. Keď nie sú doma, musia sa hľadať inde. Ani Denisa by sa v cudzom svete nestratila. No neodišla by. Jej mamka ju potrebuje.