Jozef Ludha si spolu s manželkou a dcérou zaumienil zmeniť vzduch a pred šiestimi rokmi sa presťahoval z rušnej bratislavskej Petržalky do pokojnej tichej doliny Valentová pri Starých Horách, neďaleko Banskej Bystrice. Rodený Krupinčan odišiel do Bratislavy za štúdiom, našiel si tam prácu, a napokon tam zostal bývať celých 26 rokov. Až kým sa nerozhodol urobiť radikálnu zmenu. Jedným z dôvodov sťahovania bolo aj to, že Ludhových dcéra Lenka strašne chcela psa. „Myslím si však, že pes v bytovke, to je utrpenie. Ja som mal a ešte mám prácu doma, ja som tie psíky v paneláku počul. Keď odišli ľudia preč z bytu, to bolo hrozné, celá bytovka skučala. Dcére som vtedy radikálne povedal nie. Tu, uprostred prírody, je to iné. Pes si môže hocikedy vybehnúť von, môže behať okolo domu aj celý deň,“ myslí si J. Ludha.
Celý život na dovolenke
„Mladý človek túži po Bratislave, lebo je tam živo, zábava... Ale po čase už zatúži po takom obyčajnom pokoji. My sme si možno vybrali extrém, ale skutočne to ticho, nádherné prostredie, ktoré tu existuje, nás tak zvábilo. Keď sme to videli, tak sme ani nerozmýšľali nad niečím iným. Formálne sme sa ešte išli pozrieť na Liptov, ja som zbehal polovicu Slovenska a hľadal som,“ hovorí Jozef Ludha. Hľadal hory a ako sám vraví, čistý potôčik, ktorý im tečie rovno pod oknami, prekrásna príroda a pokoj v nej, zvábil rodinu okamžite. Jeden jeho známy, ktorý žije v Bratislave, si myslí, že je to ako byť celý život na dovolenke. „Stačí otvoriť okno a príroda je všade okolo. Dokonca aj voda tu tečie taká čistá, že ju používame na pitie, na varenie. Dali sme ju otestovať a má fantastické zloženie.“ Ľudia žijúci v lone prírody sú taktiež uchránení od rádiového smogu. Domček Ludhovcov leží na území Národného parku Veľká Fatra, takže museli absolvovať „kontrolu“ u ochranárov.
Prišli do tvrdých podmienok
Človek si na zmenu ťažko zvyká. A čo keď je zmena skutočne výrazná? „Toto bola zaujímavá situácia, lebo sme prišli do veľmi tvrdých podmienok. Jediná miestnosť, kde sa dalo ako – tak existovať, bola akurát kuchyňa. Predchádzajúci majitelia domu tu už dlhý čas nebývali a dom bol v takom stave, že sme horko – ťažko večer vykúrili na 18 stupňov. Ráno sme vstávali a bolo len osem stupňov. Na začiatku sme nemali auto, dcéra musela ráno o pol šiestej vstávať do školy. Bolo to dosť náročné, ale my sme fungovali pod heslom „nás nedogoňat“, s tým, že nás nič nezlomí, že toto sú podmienky, ktoré vieme prekonať. Nakoniec sme to aj prekonali. Zažili sme situáciu, že dom bol zasypaný snehom, drevo sme nemali. Na istý čas sme si zabezpečili uhlie, hoci ja to nemám rád, lebo sem to vôbec nepatrí.“ Manžela dopĺňa aj pani Ludhová: „Veľmi nám pomohlo, že sme neprišli do úplne cudzieho prostredia. Už sme to trošku poznali. Moja rodina tu má chalupu. Domáci nás teda už poznali a tí nám zo začiatku veľmi pomáhali. Neviem, ako by sme to bez nich zvládli.“
Stavia slimákom domčeky
Síce, dcéra Lenka bola jediná z rodiny, ktorej sa Ludhovci nepýtali, či chce odísť z Bratislavy, ale veľmi rýchlo sa zrástla s novým prostredím. „Keď sme raz išli pešo na zastávku autobusu, Lenka zbierala slimáčiky po ceste. Upozorňovala nás, že keď si nedáme pozor, môžeme ich zašliapnuť, že slimáčika prejde auto. Tak sme ich dávali rad – radom na bok. Napokon sme autobus zmeškali, ale slimáky boli zachránené. Lenka robí pri prameni slimákom a salamandrom domčeky, dáva im mená,“ smeje sa J. Ludha. Do doliny často zavíta aj srnka či jeleň. „Je to úplne iné, keď vidíte vysokú zver v ZOO, ako keď prídete tu, do okien vám nazerá jeleň. Každý večer, asi tri roky dozadu, k nám chodil krásny jeleň. Manželka s dcérou sa mu prihovárali a zostal pri okne aj tridsať minút. Bol tú úžasný zážitok, fantastické.“ V okolí domčeka rodiny Ludhovcov sa pohybujú aj medvede. Jozef si myslí, že nie sú nebezpečné. „Sú tu ľudia, ktorí majú vyše osemdesiat rokov, ktorí si pamätajú aj rozprávanie svojich starých rodičov, a podľa nich v priebehu cca 150 rokov nikoho medveď nenapadol. A myslím si, že pokiaľ ho človek nepostaví pred nemožnosť úniku, medveď s nami nemá čo bojovať,“ myslí si gazda Ludha. Odkedy sa presťahovali do Valentovej, na vidiek, oslovujú sa gazdiná a gazda. „Boli sme so psom u zverolekára. Ja som vošiel, moje baby boli vnútri, a zverolekár hovorí: no, prišiel už aj gazda, ten nám pomôže so psom... Toto keby niekto hocikomu povedal v Bratislave, že prišiel gazda, tak neviem, asi by to bolo dosť zvláštne,“ uvažuje J. Ludha.
Dcéra je „vo svojom živle“
Trinásťročná dcéra Lenka chodí do školy na Staré Hory. „Škola je na kopci, je tam nádherné okolie. Keď vyjdú deti von z budovy, majú tam drevené posedy, stromy. Bolo ich šesť v triede, mohli sa učiť aj vonku. Majerovu skalu majú ako na dlani, Krížnu taktiež, jednoducho, výhľad je tu nádherný,“ netají spokojnosť otec. „Lenka žije priamo v prírode. Za tých šesť rokov, čo sme tu, ju dokonale pozná. Od nej som sa dozvedel také veci, že slimák je neoddeliteľný od svojej ulity. To nie je jeho domček, ale v ulite má vnútornosti.“ Pani Ludhová ho dopĺňa: „Lenka, na rozdiel od tunajších detí, vie o tomto prostredí viac. Pre domáce deti a ich rodičov je to také samozrejmé, že im o tom nerozprávajú. Ale Lenka, práve preto, že prišla z Bratislavy, pre ňu to bolo všetko zaujímavé a teraz ohuruje všetkých naokolo. Má väčší prehľad o tunajšom prostredí ako domáci.“
Rádioamatérsky šport
„Bývanie je tu nádherné, ale z rádioamatérskeho hľadiska je to kotol. Rádioamatéri si totiž vyberajú miesta na kopcoch,“ hovorí J. Ludha, ktorý svoj život zasvätil netradičnej záľube, rádioamatérstvu. Hoci si musel vyrobiť poriadne veľkú anténu, určite to stojí za to. „Anténa má obvod cez 70 metrov a stovky upevňovacích špagátov, ktoré to držia. Je to skutočne taká atrakcia, že tí, ktorí idú okolo, sa chodia pozerať už z diaľky. Momentálne je okolo 40 metrov vo výške. Mala by byť ešte vyššie, ale je naozaj riskantné zdvihnúť ju. Minule som liezol na zamrznutú skalu, ale keby sa mi náhodou niečo stalo... Vtedy som tu bol sám. Manželka s dcérou boli na jednej oslave v Bratislave.“ Spokojný „vidiečan“ sa venuje rá-dioamatérstvu už od detstva, keď na základnej škole začal navštevovať rádioamatérsky krúžok. Už v pätnástich si urobil mládežnícku koncesiu. Odvtedy ho to drží už, dalo by sa povedať, desiatky rokov. Aj vo Valentovej ho susedia poznajú ako zanieteného rádioamatéra. „Rádioamarérstvo je nesmierne krásny koníček, je to šport, aj keď v športových správach v televízii, či rádiu sa o ňom nedozviete vôbec nič. To čaro éteru, pokiaľ sa človek započúva... je to úžasný pocit. Cez vysielačku sa môžete spojiť s kýmkoľvek. Človek nie je v posteli alebo na sedačke, ale je vo vnútri, v tom priestore, v éteri,“ nadchýna sa pri rozprávaní J. Ludha. „Zmyslom práce rádioamatéra je vlastne poznávanie a dosahovanie nových krajín. Vydáva sa množstvo diplomov a všelijakých plakiet, a o tie stále bojujeme. Rádioamatéri chcú dosiahnuť čo najvyšší počet krajín. Za sto na jednom pásme sa dáva diplom. Ja už na väčšine pásiem mám splnené, ale chcem mať na všetky pásma.“ Na Slovensku funguje Slovenský zväz rádioamatérov, dokopy je ich v našej krajine dvetisíc. Vo svete je ich až 400 tisíc. Sú medzi nimi aj veľmi známi ľudia. „Jeden z amerických kozmonautov, ktorí boli na Mesiaci, je rádioamatérom, Rádžív Gándhí a jeho žena, myslím, že aj dvaja japonskí premiéri, thajský kráľ je rádioamatér, veľmi známi jordánsky kráľ Husajn ním bol,“ vymenúva svojich „kolegov“ vášnivý rádioamatér.
