Nehanbíme sa za chudobu

Prišli do ťažkých podmienok
Veronika Gergeová žije so svojím druhom Daliborom Berkym už pätnás rokov. Vychovávajú spolu svoje tri deti, Lenku, Slávku a Dalibora. Zo zaiatku spolužitia bývali na ubytovni v Banskej Bystrici, až neskôr sa presahovali do Hrochote, kde sa im podarilo prenaja si dom. síce malý, starý a ošarpaný, ale aspo mali strechu nad hlavou. Prišli do ažkých podmienok. Na zaiatku svietili len sviekami, teúcu vodu nemajú dodnes. Kúria v piecke drevom. „Keď sme prišli, dom bol v dezolátnom stave. Mrzí ma, že sme sa nedohodli s majiteľkou na kúpe domu na splátky. Boli sme ochotní pravidelne platiť. Keby sme ho mohli odkúpiť, postupne by som ho opravoval, pristavil by som deťom izbu, kúpeľňu by som urobil,“ hovorí Dalibor. „Teraz, keď dom nie je náš a ja budem do neho vrážať financie, môže sa stať, že ho opravím a majiteľka nám náhodou vypovie zmluvu o prenájme. Najradšej by som si rekonštruoval dom, keby bol vlastný,“ uvažuje otec rodiny. Dalibor nelenil a dal zaviesť aspoň elektrinu, vymenil okná.

Roboty sa neboja
Chátrajúci dom jeho obyvateľov znepokojuje, ale riešenie je v nedohľadne. Pred časom uvažovali aj o sporení. „Chcela som šetriť, dali sme si stavebné sporenie, ale musela som ho zrušiť. Nevychádzali nám peniaze, bežné výdavky na domácnosť nám to neumožňujú,“ vysvetľuje Veronika. Rodina žije iba zo sociálnych dávok, čo im dokopy aj s prídavkami na tri deti vyjde na 8 500 Sk mesačne, plus ešte 1 700 korún za aktivačné práce v obci. Z toľkých peňazí vyžije päťčlenná rodina len veľmi ťažko. Možnosti práce v Hrochoti nie sú, jediná je vypomáhať v rámci verejnoprospešných prác. Podľa starostky obce sa do týchto prác zapájajú, roboty sa neboja. Aj okolo domácnosti sa krútia, len aby mali poriadok. „Urobím všetko, čo treba. Myslím si, že aj uvariť viem veľmi dobré jedlo,“ hrdí sa hlava rodiny. Hoci podľa cigánskej mentality platí, že ak chlapi robia domáce „ženské“ práce, sú vraj „pod papučou“. „Šikovný je, to musím povedať. Zvyčajne ráno, keď sa mne ešte nechce vyliezť z postele, on popraví v izbe, povysáva, deti vypraví do školy, desiatu im spraví. Ja potom ešte umyjem riad, idem do obchodu, uvarím obed,“ dopĺňa Dalibora jeho družka. V ich susedstve žije dôchodkyňa Zuzana Selecká, ktorá rodine Veroniky Gergeľovej často pomáha, napokon si pomáhajú vzájomne. „Dalibor jej ide narúbať drevo, alebo niečo iné pomôcť. Ona nám už pomohla aj finančne, aj mi radí, keď sa na čosi opýtam. Mám ju rada ako vlastnú starkú. Chcem sa jej poďakovať za všetko, čo pre nás robí. Prajem jej veľa zdravia, aby ešte veľmi dlho žila. Viem, že je to človek s veľkým srdcom,“ oceňuje Veronika.

Dcéra pôjde študovať
Dalibor a jeho družka sú hrdí Rómovia. „Za svoju chudobu sa nehanbím. Ja som si ju nevymyslela, nezapríčiňujem si ju sama. Nehanbím sa ani za pôvod. Chcem ukázať, že všetci cigáni nie sú rovnakí. Vieme sa začleniť do spoločnosti. Hoci aj sme chudobní, chceme mať čisto a poriadok. Vedieme aj deti k tomu, aby boli poriadne,“ hovorí Veronika. „Veľmi dobre sa učia. Najstaršia, deviatačka Lenka, má priemer 1,5 a budeme radi, ak ju prijmu na gymnázium. Ona na to má a chceme, aby sa mala lepšie ako my. Vzdelanie je dôležité.“ Veronika má len základné vzdelanie, ale ako sama vraví, len pre vlastnú lajdáckosť. „Mala som síce prísneho otca, ale asi som potrebovala viac motivácie. Chcem dať mojim deťom to, čo som nedostala ja od mojich rodičov,“ dodáva. Hoci sú deti šikovné, predsa len nemôžu mať všetko to, čo iné deti. Posledné Vianoce ani nemali darčeky, lebo im nezvýšili peniaze. Len keď teraz v januári dostali sociálne štipendium, kúpili si dievčatá pekné nové rifle. Peniaze však treba aj na iné, ako je oblečenie. Slávka má alergiu. Na jej liečbu potrebuje drahé francúzske lieky. Lenka nosí dioptrické okuliare, už ich potrebuje vymeniť. Aj to stojí peniaze navyše.

Chceli by záhradku
Starostka Hrochote Anna Čerhýňová vie, že Dalibor a Veronika sú slušní ľudia. „Sú pracovití a šikovní. Je škoda, že stratili zamestnanie. Žiaľ, obec nemá možnosti ako ich zamestnať. Aj ich deti sú veľmi šikovné, dobre sa učia, rodičia sa o ne starajú.“ Hoci sú ich vzťahy so starostkou dobré, nepohodli sa v jednej záležitosti. „Pred domom máme starú kamennú zrúcaninu a je tam všelijaký neporiadok, chceme to dať zbúrať, vypratať a urobiť si tam záhradku. Požiadali sme o pomoc aj starostku, ale zatiaľ sme sa nedohodli.“ A. Čerhýňová sa k tomu vyjadrila takto: „Dom majú v prenájme. Ak budú chcieť konať, tak nie s obcou, ale s vlastníkom nehnuteľnosti. Spýtala som sa majiteľky, či by ten dom neodpredala. Vtedy by si mohla rodina Veroniky Gergeľovej sama disponovať s pozemkom okolo domu. Ale ona dom nechce predať,“ tvrdí starostka.