V závere vlaňajšieho roka začala platiť novela zákona o poskytnutí peňažného príspevku osobám zaradeným v rokoch 1948 až 1954 do vojenských táborov nútených prác. Žiadosti sa podávajú do 30. júna tohto roku na Ministerstve obrany SR. Čierni baróni majú nárok na 1500 korún za každý začatý mesiac, ktorý strávili vo vojenskom tábore nútených prác počas základnej služby. Ak im vojenskú službu predĺžili nad 24 mesiacov, za každý taký mesiac im prináleží 2000 korún. Maximálna výška príspevku je však 60 tisíc Sk. Pozostalé manželky majú nárok na polovicu sumy, ktorú by uznali ich manželovi.
Príslušníci PTP na Slovensku sú poslednou skupinou spomedzi obetí komunizmu, ktorá nie je zatiaľ celkom odškodnená. Hoci českí čierni baróni majú rôzne kompenzácie a popri finančnom odškodnení, napríklad aj voľné lístky pri cestovaní, Slováci sa ani po 50 rokoch zatiaľ ničoho nedočkali. Mnohí z nich už ani nežijú a ich pozostalí pomaly, ale isto „odchádzajú“ tiež. Žijúci už ani neveria, že niekedy nejaké peniaze uvidia, najmä, ak sa ministerstvo obrany nechalo počuť, že všetky príspevky vyplatí najneskôr 31. decembra 2007!
„Aj zo Šumiaca narukovalo k čiernym barónom osem chlapov - Ján Čupka starší, Ján Čupka mladší, Ján Ľapin, Juraj Kamzík, Ján Meľo, Juraj Duraj, Michal Mišurda, Štefan Micheľ,“ spomína 72-ročný Vladimír Čupka, ktorý nás na „zabudnutých pétepákov“ upozornil. S mnohými sa poznal, boli jeho rovesníci a priatelia. On sám slúžil u výsadkárov, k PTP-ákom, ako sám hovorí, sa našťastie nedostal. „Po roku 1948 sa začalo s vyhľadávaním a postupným likvidovaním nebezpečných triednych a politických nepriateľov. Ľudí vtedy delili na spoľahlivých a nespoľahlivých. V roku 1952 bolo v PTP vyše 30 tisíc vojakov. Jeden z poslancov NR SR, už ani neviem ktorý, hovoril, že do PTP chceli ísť chlapi dobrovoľne. Vraj sa tam dalo veľa zarobiť a mnohí sa vracali domov so zakúpenými novými motorkami. Zle sa počúvajú také slová. Veď ten človek ani nevie, o čom hovorí,“ tvrdí Vladimír Čupka.
Z ôsmich šumiackych čiernych barónov žijú už len dvaja - Juraj Duraj a Ján Ľapin, ktorý nerád spomína na tie časy. Nechce o nich hovoriť. „Janko Meľo zomrel mladý a slobodný. Pomreli aj jeho rodičia. Prečo sa taký sympatický, zhovorčivý a pekný mládenec dostal do PTP? Chybou asi bolo, že sa narodil vo Francúzsku. Jeho otec v čase hospodárskej krízy tam v rokoch 1929 až 1933 odišiel za prácou. Za ním, asi preto, že sa mu darilo, odišla aj jeho manželka. Janko sa tak narodil vo Francúzsku, čo však bol kapitalistický štát,“ vysvetľuje V. Čupka, iba menovec s ostatnými Čupkovcami. Dôvody vtedajšej „nespoľahlivosti“ mohli byť rôzne. „Otec Jána Čupku ml. mal viac hektárov pôdy, stačilo, aby nadával na družstvo a už nemal kladný pomer k vtedajšiemu zriadeniu.“
Na finančný jednorazový príspevok čaká aj vdova Barbora Čupková. So slzami v očiach spomína na svojho nebohého manžela. „Neviem, prečo sa môj Jano dostal k čiernym barónom. Neviem, či ho niekto udal, veď nikomu neublížil a nebol ani v žiadnej strane. Na vojne robil murára a holiča.“ V tých časoch dostávala mesačne 48 korún plus prídavky na dcéru Júliu 180 Sk. Nepriznali jej v plnej výške príspevok, pretože obhospodarovala takmer dva hektáre pôdy, z ktorej mala príjem. „Dlho som žila len z podpory 48 Sk na mesiac a akýže výnos z pôdy. Veď som musela šichníkov platiť a viete, aká je u nás pôda neúrodná. Vychovala som svoje deti a mám z nich radosť. Júlia je učiteľkou, Ján elektromechanikom, Helena kuchárkou, Milan elektrikárom a Marta krajčírkou. Viem o tom odškodnení, Julka mi už písala žiadosť,“ hovorí B. Čupková. „Môj Jano musel na vojnu nastúpiť hneď. A odškodnenie? To môže byť až v roku 2007. Nuž uvidíme, či sa vôbec dožijem aspoň tej sľúbenej polovice po ňom,“ zavzdychala si. Nielen zo Šumiaca, ale z mnohých obcí banskobystrického a breznianskeho regiónu slúžili chlapi v PTP. Niektorí ani nevedia, že môžu požiadať o príspevok.
Počas štyroch rokov prešlo pomocnými technickými prápormi tisíce ľudí. Súčasníci poznajú „pétepákov“ skôr v humornejšej podobe, vďaka Švandrlíkovej knihe Čierni baróni. Lenže tí žijúci, ako svedkovia historickej doby plnej útrap, chcú, aby ľudia vedeli, kto skutočne boli a najmä, aby sa už nič podobné neopakovalo.
