Tvrdí, že vojna je strašná a nezmyselná. Z drsných chlapov robí ustráchaných chlapcov, ktorí sa nehanbia ukázať slzy. Tu sa čas neráta na mesiace dopredu. Každý sa teší novému ránu. Ľudia zaspávajú so strachom, či sa opäť prebudia. Vojtech Stojka išiel ako člen mierových síl OSN do vojnou poznačenej Juhoslávie. Smrť mu dýchala do tváre veľakrát. Chránil životy iných a dnes, keď sám potrebuje pomôcť, pomocnej ruky niet.
Z baníka sa stal vojak
Vojto nemal ešte ani dvadsať rokov, keď sa oženil. Príjem kombajnistu na bývalom štátnom majetku nepostačoval na to, aby rodine zabezpečil vlastné bývanie. Jedna z možností, ako prísť k bytu, bolo zamestnať sa v krtíšskej bani. „Tu som pocítil, že neplatí rovnaký meter na Rómov a „bielych“. Darmo som sa snažil. O lepšie platenom mieste som mohol iba snívať. Hnevalo ma to. Vedel som, že mám na viac. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som uvažoval o odchode do Čiech. Keď sa nám rodina rozrástla o dve dcérky, bolo rozhodnuté. S prácou v karvinských baniach som bol spokojný. Nikto mi nedal pocítiť, že mám inú farbu pleti. Finančne sme boli na tom lepšie ako na Slovensku,“ rozhovorí sa Vojto. V práci sa mu začalo dariť, no v manželstve nastala kríza. „Ani sám neviem, kedy začali hádky. Čím viac som zarobil, tým viac manželke chýbali peniaze. Nevedel som to pochopiť, pretože nemám vzťah k majetku. Peniaze u mňa nikdy neboli prvoradé. Bol som psychicky na dne. V tom čase som si prečítal oznam, že pripravujú nábor vojakov do mierových jednotiek OSN. Videl som reálnu šancu zarobiť a splniť si svoj sen. Vždy som chcel pomáhať ľuďom v krajine poznačenej vojnou.“
Prvý impulz prišiel v čase, keď prebiehal vojnový konflikt v Perzskom zálive. Dostať sa do mierových jednotiek OSN nebolo ľahké. Vojto sa však nedal odradiť. Napriek upozorneniam, že je to zbytočné, poslal si žiadosť. Na konkurz ho pozvali takmer po polroku. Zúčastnilo sa na ňom štyritisíc žiadateľov. Do užšieho výberu pozvali päťsto. Vojto bol medzi nimi. Úspešne zvládol psychotesty, skúšky z fyzickej zdatnosti a tiež testy pre vodičov. Nasledovali dva mesiace tvrdého výcviku v českom Krumlově. Získal som hodnosť desiatnika a zaradili ma do roty rýchleho nasadenia. Ako prvé české vojsko sme 26. apríla 1993 dorazili do Srbska. Obsadili sme neutrálnu zónu pri Plitvických jazerách. Mali sme zabrániť Chorvátom a Srbom, aby sa k sebe priblížili.
Vojnové peklo
Dotyk smrti pocítil Vojto veľmi skoro. „Pri leteckom nálete nám rozstrieľali jednu z unimobuniek, v ktorých sme boli ubytovaní. Jeden z vojakov v nej zahynul. Ten pohľad neprajem nikomu. Všade krv a na guľkami prevŕtaných stenách zvyšky mozgu. Niektorí vojaci si spravili fotografie, dokonca s rozstrieľaným telom vojaka. Tie si potom predávali medzi sebou ako nejaké suveníry z vojny,“ rozpráva Vojto o vojnových hrôzach. „Ani sám neviem, koľkokrát som sa modlil k Bohu. Vo vojne to bez modlitby jednoducho nejde. Počas ostrej paľby Srbov priamo na nás, sme nedúfali, že to prežijeme. Keď sa nám potom ospravedlňovali, že to nestrieľali oni, ale pálenka, ktorú vypili, nevedel som, či mám plakať alebo sa smiať.“
Vojna spojí veľa ľudských osudov. Neznámi ľudia sa stávajú priateľmi. So slzami v očiach spomína Vojto na jednu zo svojich služieb v dedinke Podlapač. „Priviezli k nám moslimského utečenca s malým dievčatkom. Volala sa Una, mala päť rokov a pripomínala mi dcérku. Pocítil som nutkanie ochraňovať ju a pomôcť jej za každú cenu. Jej otec, profesor výtvarného umenia, sa mi stal dobrým priateľom. Na úteku pred vlastnými mu zajali manželku. Naši chlapci ho našli v lese. Celá jednotka Unu zbožňovala. Asi po troch mesiacoch sa k nám dostala aj jeho manželka. Keď sa srbská strana dozvedela, že ukrývame nepriateľov, žiadala ich vydať. Aj napriek hrozbám, veliteľ odmietol. Rozhodli sme sa ich odviezť do bezpečia, ukrytých v kontajneroch. Keď mi Ďzevad, tak sa otec dievčatka volal, stisol ruku, povedal: „Vojto, poď, spolu to určite dokážeme,“ neváhal som ani sekundu. Viezli sme ich prenasledovaní srbským obrneným transportérom. Celou cestou sme sa modlili. Vedeli sme, že buď ich zachránime, alebo všetci pomrieme. Bola to najhoršia chvíľa môjho života. Rozkaz sme splnili. Dževad s dcérkou bol v bezpečí a my sme prežili. Po roku som dostal pohľadnicu z Nórska. Písali mi, že nikdy na mňa, ako na svojho záchrancu, nezabudnú.
Ďalšia rana pod pás
„Keď mi jedna Juhoslovanka, ktorá pracovala u nás v kuchyni, veštila z kávy, že ma žena doma podvádza, smial som sa. Babské reči, hovoril som si. Po návrate domov som zistil, že mala pravdu. Manželka si našla priateľa a chcela sa rozviesť. Zrejme z vypočítavosti so mnou žila ešte rok, kým boli peniaze. Potom jednoducho zmizla. O dcérky som sa staral sám. Začal som opäť pracovať v bani a počas víkendov som bol šoférom autobusu. Na cesty som ich brával so sebou. Neraz sa stalo, že zaspali v autobuse na prednom sedadle. Boli maličké na to, aby pochopili, prečo mama odišla. Keď sa po troch mesiacoch z ničoho nič objavila, moje dievčatká boli celé bez seba. Ja som túto situáciu nezvládol. Odsťahoval som sa do ubytovne. Chcel som jej dať čas na rozmyslenie. Dúfal som, že pri deťoch sa spamätá. Pre mňa nastalo obdobie depresií. Zapadol som do spoločnosti, kde sa všetko riešilo alkoholom. Prišiel som o prácu, z ubytovne ma vyhodili,“ spomína Vojto na najťažšie chvíle, ktoré prežil po návrate z Juhoslávie. Dostal sa do útulku pre bezdomovcov, ktorý zriadila evanjelická cirkev. Tu našiel cestu k Bohu. „Keby nebolo viery, neprežil by som. Každý deň som sa niekoľkokrát úprimne modlil. Prosil som Boha, aby zo mňa sňal všetku bolesť, ktorú nosím v srdci. Zblížil som sa s jedným pastorom, ktorý mi veľmi pomohol. Psychicky som sa pozbieral a s jeho pomocou našiel prácu šoféra. Keď som zastal pred útulkom, všetci bezdomovci boli na mňa hrdí,“ spomína Vojto.
„Na Slovensko som sa vrátil v čase, keď otec veľmi ochorel. Zanedlho zomrel. Mama dom predala a ja som ostal bez strechy nad hlavou. Navyše sa začali ozývať choroby. Ku kožnej chorobe, ktorá mi prepukla tesne po návrate z vojny, sa pridala astma. Obličky tiež neposlúchajú. Chodil som po lekároch, ale nebol som o nič múdrejší. Vždy mi povedali, že mám niečo s krvou. Čo, to som sa už nedozvedel,“ ťažká si Vojto. Dnes zaspáva s dýchacím prístrojom pri posteli. Bez potrebnej dávky čistého kyslíka by sa nemusel zobudiť. Škaredé fľaky sa čoraz častejšie objavujú na nohách aj rukách. „Viem, že to mám z vojny. Treba to však dokázať. Ja sa v právnych formulkách nevyznám. Nemám peniaze na to, aby som behal od úradu k úradu. Advokáti sú drahí. Veľmi by som si želal, aby mi niekto pomohol celkom nežištne tak, ako som ja neraz pomohol ľuďom, ktorí to potrebovali,“ zdôverí sa so svojím vrúcnym želaním.
