„Neplač, netráp sa pre k…, ktorá sa nezmení. Nebola som ti riadna žena, potrebujem cudzích…., zarábala som na matraci, nemalo by zmysel, aby sme spolu žili.“ Dve deti, štvorročný Jožko a o málo staršia Betka, ostali na otca a starú mamu. Tá, čo si prišla na Slovensko iba overiť, či je naozaj tehotná, sa totiž opäť vrátila do Rakúska. Predtým však stihla vybrať z rodinnej vkladnej knižky všetky úspory a chrstnúť na papier riadky špiny, o ktorej nemal jej dôverčivý muž najmenšieho tušenia. Podrezal si žily.
Renáta, Jozefova exmanželka chodila von akože za prácou. Tvrdila, že robí upratovačku a čašníčku v pohostinstve. Po týždni - dvoch sa vracala na pár dní ohriať manželskú posteľ, povedať mužovi, ako ho miluje, pokárať deti, aby poslúchali starkú, ak sa podarilo, vyronila slzičku, a čao! Mala „fraj“. Na Jozefovi vidno, že nie je zdravý. „Nečudujem sa. Bol to úder pod pás. Aby som zahnal predstavy, ktoré ma prenasledovali, lebo mi ich prakticky opísala, chytal som sa fľašky. Pil som denne a do nemoty. Nebyť mamy, rodiny a kamarátov, ktorí ma podržali, načisto sa zruinujem.“
Eremiášovcov z Vajskovej rozviedli pred dvomi rokmi. Takpovediac na behu a „cezhranične“. Jozef tvrdí, že má najhoršie za sebou, ale chlapsky priznáva, boli chvíle, keď chcel skoncovať so životom. Dnes mu to pripomína Renátin list a žalúdočné vredy. Lekár radí, aby sa vyhýbal stresom, mama, aby menej fajčil. „Ide si zapáliť aj uprostred noci,“ vyčíta synovi Oľga. Ľachtikárskej matke určil súd 100 korún výživného na každé dieťa. Ich otcovi, pretože sú zverené do opatery starej mamy Oľgy, päťnásobok. „Zvláštna spravodlivosť,“ hovorí Jozef. „Zato, že žije v inom štáte? To som mohol aj ja, narobiť doma kopu dlžôb a chodiť po Viedni ako Napoleón.“
NEPRIŠLA
ANI DO NEMOCNICE
Jozef už dlhší čas nevie o svojej bývalej nič. Kde je, či žije s oným prisťahovalcom, do ktorého sa údajne bezhlavo zamilovala, alebo pokračuje „v kariére“ na matraci. Ani ho to nezaujíma. Stačilo, ako zareagovala, keď jej oznámil, že Betku dvakrát operovali na srdiečko. „Navrhol som, či by si nakrátko neprišla aspoň po syna. Vraj, a čo by tam s ním robila, a vôbec, aj tak nemôže, lebo jej priateľ roztrhal pas, jednoducho, reči! Opýtal som sa, načo ty vlastne rodíš, keď nemáš o deti záujem? Bránila sa, že naše vychovávala aj ona. Len nepovedala kedy. Asi tak ako Jožko, keď sa hodinu pohrá s autíčkom a ak ho prestane baviť, odhodí ho do kúta!“
Eremiášovci majú vo Vajskovej povesť slušnej rodiny. Bývajú v jednom z tamojších činžiakov. Pani Oľga pracovala tridsať rokov v Biotike. Na byt sa zmohla až po smrti manžela. „Devätnásť rokov som sama. Snažila som sa, aby po mne niečo ostalo. Tešila som sa, že z nasporeného dokončíme aj opravu kúpeľne, bohužiaľ. Nevesta, ktorú som brala ako svoju dcéru, nás okradla. Namiesto toho, aby bola šťastná, že má vlastnú strechu nad hlavou a vydarené deti, bezcitne ich opustila.“ Podľa Jozefa, tá druhá, s ktorou sa Renáta dala na „podnikanie“ v Rakúsku, sa pred dvomi rokmi obesila.
Ľudia, ktorí poznajú Oľgu, vedia, že sa stará o vnúčatá, ako najlepšie vie. Betku operovali na Kramároch. Bratislavskí špecialisti odviedli skvelú prácu. Dievčatko, čo bolo po zákroku týždeň v umelom spánku, bude mať dvanásť rokov. Okrem toho, že pri zmene počasia cíti dlhú jazvu na hrudi, žiadne problémy nemá. Všetci veria, že natrvalo. V novembri ju čaká kontrola.
MUSEL POČUŤ
„ODBORNÍKA“
S deťmi nie sú starosti, do učenia sa chytajú samé. Jožko je hĺbavý jednotkár. „Niekedy ma zaskočí otázkami, že neviem, čo si mám o tom myslieť,“ naznačuje Oľga. Mal iba štyri roky, keď sa ma opýtal, kde sa narodil Ježiš. Všetko som mu vyrozprávala, no on že nie, nemám pravdu. A v jednom kuse: Kde sa narodil, tak to nebolo, kde sa narodil, nie je to pravda. Trvalo to hádam mesiac. Už som si hovorila, že ho tuším prehnem cez koleno. Napokon som ho zaviedla k pánovi farárovi. Až keď mu to vysvetlil on, konečne sa uspokojil.“
U Eremiášovcov vládne poriadok. Na domácnosti vidno, že ju riadi prísna ruka. „Aj keď som Cigánka,“ smeje sa sympatická šesťdesiatnička. Syn je nezamestnaný, Oľga delí svoj dôchodok tak, aby mali na elektrinu, vodu a na to, čo potrebujú deti. Oblieka ich zväčša v „sekáči“, ale ani tam to už nie je lacné. Vlani chcela Betka nasilu botasky. O dva mesiace sa rozpadli. Bosú ju predsa nemohla nechať, kúpila ďalšie. „Žijeme chudobne, ale dobre,“ zhodnotil Jožko.
