Po gymnáziu nebola trikrát po sebe pripustená k prijímacím skúškam na medicínu a pracovala v sklárňach. Potom vyhrala konkurz na speváčku a herečku v Divadle v Pardubiciach a v auguste roku 1964 získala angažmán v pražskom Rokoku. Stala sa interpretkou mnohých evergreenov a bola členkou skupiny Golden Kids. V januári 1970 jej bolo ďalšie účinkovanie z politických dôvodu zakázané - zámienkou sa stali pornografické fotomontáže. Po vzniku Charty 77 bola jednou z jej signatárok a po uväznení Václava Havla spolu s Ladislavom Hejdánkom viac než rok tiež jej hovorkyňou. Od konca roku 1989 opäť spieva, vydáva platne, koncertuje.
Minulý týždeň navštívila po prvý raz Banskú Bystricu. Pred početným publikom si zaspomínala na celoživotnú spevácku púť v emotívnom retro-recitáli „Já jsem já“ s klavírnym sprievodom. Legendárna speváčka zaspievala všetky známe hity.
Aký máte pocit z koncertu v meste pod Urpínom?
Banskobystrické publikum je úžasné! Mám z toho veľkú radosť, ale zároveň sa teším na zajtrajšok a musím si šetriť sily.
Ako vnímate vývoj svojej kariéry? Dostali ste sa aj k filmu...
Myslíte v prvej kariére alebo v druhej? Spievanie som vždy brala ako samozrejmosť, ale kamery som sa bála, hlavne toho čierneho otvoru a nechcela som hovoriť, iba spievať.
Prvý vaším hitom bola pesnička „Loudá se plmsíc“, je aj vašou najobľúbenejšou?
Nedá sa povedať, ktorá je najobľúbenejšia. Vždy je to tá, ktorá je najmenej ospievaná, taká jedna z posledných. Momentálne je to pilotná pesnička z programu Jana Schneidra „Vítej, lásko“, a tú mám teraz najradšej.
Nedá sa zabudnúť na zlaté časy Golden Kids. S Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom vás spájala hudba, ale aj priateľstvo...
No určite. Tri roky sme boli spolu v divadle Rokoko a potom nasledujúcimi pätnástimi mesiacmi sme sa tak zapísali do sŕdc poslucháčov, že ma to do dneška prekvapuje. Mali sme ako Golden Kids krátku kariéru, ale každá pesnička, ktorú sme spievali, vyšla aj na singloch, na platniach. Bolo to veľmi plodné obdobie.
Zostali ste v kontakte až doteraz?
Samozrejme, stretávame sa, najmä sa navzájom pozývame ako hostia na koncerty. Tým, že máme prácu rozptýlenú, sme rozlietaní, nie je to až tak často. Helena a Vašek mi však budú hosťami ako aj pozvanými priateľmi na letnej scéne v júni na Novom svete.
Vo vašom živote nastal koncom 60. rokov veľký zlom a kariéra skončila. Ako to presne bolo?
Mňa vtedy odstrihli od všetkých možností, aby si ma organizátori rôznych podujatí nejakým spôsobom objednali. Čakala som v tom období svoje prvé dieťa, napísala som Helene a Václavovi list, že odchádzam. Vedela som, že ma sledujú, ale nebolo to až tak očividné. Keď som však podpísala Chartu 77, vtedy si ma už začali pozývať na výsluch. Niekedy ma sledovali totálne nápadne a niekedy nenápadne.
Čo ste robili, keď ste nemohli spievať?
Nemali sme peniaze, zrušili mi všetky zmluvy, zobrali obidva pasy, pracovný aj súkromný. Hovorila som vtedajšiemu manželovi Janovi Němcovi, že musíme niečo robiť. Bývali sme v takom letnom dome a denne sme dochádzali do Prahy. Nevedela som si však predstaviť, žeby som tam žila ďalej ako „zapadlý“ vlastenec. Hovorila som mužovi, musíme mať na benzín. Ja som si zohnala prácu v družstve Smer, kde sa vyrábali sáčky na hračky. Zarobila som vtedy dvetisíc korún mesačne, čo ma strašne nahnevalo. Takže po pätnástich mesiacoch ma opäť odstrihli od tejto práce. Potom som robila pisárku vo Výstavbe sídlisk, kde som zotrvala až do revolúcie.
V roku 1966 a 1968 ste získali svoje zaslúžené a poctivo odhlasované Zlaté sláviky. V roku 1968 ste bodovali najmä s piesňou Modlitba pre Martu. Tiež v roku 1969 ste vyhrali Zlatého slávika, ale ten vám dali iba za dverami redakcie Mladého světa. A v roku 1970 boli výsledky ankety na rozkaz zhora pozmenené tak, že ste skončili až na siedmom mieste, hoci pre vás prišlo opäť najviac hlasov.
Bohužiaľ. V tom roku 1969 si za dvere pozvali mňa a Káju Gotta. Bola tam jedna modrá váza z karlovarského porcelánu, a potom jedna ružová. Tak som si hovorila, ktorú si mám zobrať. Keďže som mala možnosť voľby, tak som si vzala tú modrú a na Karla zostala tá ružová.
Na hudobnej scéne ste sa objavili až v prelomovom novembri 1989, na Václavskom námestí ste zaspievali Modlitbu pre Martu. Ako ste vnímali tento návrat?
Bol to ťažký návrat. Nebola som totiž naň vôbec pripravená. Vystrčili ma tam na balkón a Jirka Černý povedal, že by to chcelo nejakú malú modlitbičku. Nestačila som vôbec protestovať a vysúkala som zo seba prvú slohu Modlitby... Keď som tam videla tú hlavu na hlave, jednoducho, ten pochvalný rev, tak som si hovorila, že to sa asi žiadnej speváčke na svete nepodarilo.
Na trhu je vaše nové CD „Vítej, lásko“, je iné ako vaše predošlé albumy...
Ja som s ním spokojná, ibaže sa v rádiách veľmi nehrá. Ja som totiž obeťou svojej prvej kariéry, stále sa hrajú iba veci z mojej prvej kariéry. Bola by som radšej, keby hrali aj moje novinky.
Ktoré obdobie svojho života by ste chceli vrátiť? Aspoň na chvíľu...
Najkrajšie obdobie bolo, keď som sa dočkala Kačenky, to ma postavilo na nohy. To bol vyslovene zázrak. To som chápala ako satisfakciu za všetko. (O prvé dieťa prišla a druhý raz otehotnela až o desať rokov neskôr, pozn. redakcie.)
Máte za sebou 44 rokov, odkedy ste začali spievať, hoci tam bola výrazná pauza. Je spev aj váš koníček? O tom, že milujete zvieratá, je o vás všeobecne známe.
Spev beriem ako zamestnanie. Každé zamestnanie, ktoré som v živote robila, som sa snažila robiť poriadne. A na moje zvieratá nedám dopustiť. Už 14 rokov robím v televízii program „Chcete mě?“ a vždy ma poteší, keď si opustené psy či mačky nájdu nový domov. Myslím si, že za tie roky sme pomohli mnohým zvieratám. A keby bolo po mne, tak by som bola riaditeľkou ZOO (smiech). Doma mám päť kocúrov a jednu fenku africkej rasy azawakh.
Máte životné motto?
Celý život som si hovorila, čo ťa nezabije, to ťa posilní. A to je pravda!