Kristínka nám dáva silu

Veľký dojem na mňa urobila aj rodina Garaiovcov z Jesenského. Osud niekedy hrá nefér hru. Gabrielovi Garaiovi sa prvé manželstvo rozpadlo. V druhom sa mu narodila postihnutá dcérka. Kristínka zmenila ich život. „Po dlhých bezsenných nociach zistíte, že život ide ďalej a chmáry musia zmiznúť. Nemohli sme sa utopiť v slzách, prepadnúť zúfalstvu a beznádeji. Naša dcérka nás potrebovala. To nám dávalo silu vstať a ísť ďalej,“ tvrdí Gabriel Garai. Kristínka má 5 rokov. Infekcia poškodila mozog, nervy, svaly. Nechodí, nerozpráva, nevie sa pýtať na záchod, má problémy s prijímaním potravy. Keď sa človek dozvie, koľko starostlivosti si vyžaduje, zdá sa vám až neuveriteľné, ako to všetko jej rodičia stíhajú. Domáci pán sa však len potmehúdsky usmeje: To nie my, ale Kristínka je statočná!

Prekonala závažnú infekciu
Nešťastie vie ľudí spojiť, ale aj rozdeliť. Manželov Garaiovcov spojilo. Z ich slov vycítite, ako si vážia jeden druhého. V prítmí útulnej kuchyne domáca pani mixuje pre svoju dcérku večeru, Gabriel zatiaľ v náručí kolíše malú Kristínku. „Keď sa narodila, hneď sa jej po telíčku objavili červené fľaky, veľké ako gombík. Previezli ju do nemocnice do Banskej Bystrice. Ležala na infekčnom oddelení. Mala cytomagalovírusovú infekciu. Lekári jej nedávali žiadnu nádej. Nerástla jej hlavička, zlyhávali životu dôležité orgány. Boli sme zúfalí. Naše dieťa nám umieralo pred očami a my sme mu nevedeli pomôcť. Manželka je zdravotná sestra a o to to mala ťažšie. Zháňali sme lieky, modlili sa, dúfali v zázrak. Vtedy som si spomenul na môjho známeho, ktorý sa zaoberá Reiky. Pomohol nám. Dával jej energiu na diaľku. Keď nám lekári zavolali, že si máme prísť pre ňu, mysleli sme si, že zle počujeme. Veď len pred niekoľkými dňami nám tvrdili, že sa máme pripraviť na najhoršie. Po polročnom pobyte v nemocnici sme si náš batôžtek šťastia, ale aj bolesti, priniesli domov,“ objasňuje otec Kristínky, ktorý sa tiež začal venovať Reiky.

Strach sa strieda s nádejou
Chvíľami mali na tvárach úsmev, chvíľami vrásky. Nevedeli si odpovedať na otázku, prečo práve ich dcéru postihlo také nešťastie. Lekári tvrdili, že Kristínkina matka musela v tehotenstve prekonať chrípku. „Nie, nebola som chorá,“ tvrdí Diana. Časom prestali hľadať odpoveď, prečo práve ich dcéra. Uspokojili sa s tou, že to tak asi malo byť. Dôležité bolo, aby sa naučili s jej diagnózou žiť. Zvykli si na ľudí v bielych plášťoch, na lieky, na bezsenné noci aj Kristínkine výkriky, ktorým rozumejú len oni. Ani na chvíľu nepomysleli na to, aby ju dali do ústavu. Denne majú nabitý program, hlava rodiny pracuje za dvoch, žijú v ustavičnom strachu ale aj nádeji, že sa nájde niekto, kto ich dcérke pomôže. „Vieme, že už nikdy nebude taká, ako zdravé deti, ale keby sa aspoň vedela posadiť a postaviť, boli by sme veľmi šťastní,“ tvrdí statočná matka. Pravidelne s dcérkou cvičia a chodia na prechádzky. „Viete, aká je prešpekulovaná? Keď ideme po trase, ktorú pozná, začne mrnkať. Má veľmi rada vibrácie. Najradšej sa hrá so zubnou kefkou. Najhoršie sú epileptické záchvaty. Vtedy ju musíme rýchlo odviesť do nemocnice. Nemáme auto a tak je to ešte komplikovanejšie,“ hovorí Gabriel.
Majú jasný cieľ – urobiť všetko preto, aby svojej dcérke uľahčili život. Minulý rok sa dostali k článku o doktorke Eve Augustíniovej, ktorá žije v Egypte. Pomohla mnohým deťom s podobnou diagnózou. Skontaktovali sa s ňou a prisľúbila im pomoc. No akokoľvek sa snažia šetriť, na cestu im nevychádza. Jeden plat do domácnosti je málo. Preto prosia dobrých ľudí, aby im pomohli. Vidíte, opäť zakončujem jeden
zo svojich článkov prosbou. A pôvodne som chcela dať tieto slová na začiatok. Napokon, nie je dôležité, kde sú. Dôležité je to, že doteraz sme spoločnými silami pomohli už mnohým.