Článok pokračuje pod video reklamou
S uznávanou autoritou medzi Rómami a huslistom, akého na Balogu nebolo a vraj už ani nebude, sa prišli rozlúčiť aj muzikantskí kolegovia detvianskej Ďatelinky. Zronená manželka Eva, jedenásť detí, vnúčatá a mnohopočetné príbuzenstvo pospomínali všetky žiale, ktoré im svojím odchodom spôsobil. Nárek sa znásobil vo chvíli, keď sa domom smútku rozľahla Šukova „hymna“ Oči, oči, čierne oči…
„Prečo si ma tu nechal… Bože, Bože, aký si mi studený.., všade ťa budem vyzerať,“ lamentovala utrápená žena. „Ocko, dade, dadečku,“ kričali do vyčerpania dcéry a nevesty. Slzy tiekli prúdom.
Šuko bol samorast
Rýdzi talent J. Bartoša neobdivovali len účastníci tradičných folklórnych slávností na Slovensku. Dlhé roky účinkoval v miestnom súbore Kýčera. S ňou a so synmi, ktorí tvoria prevažnú časť jeho folklórnej skupiny, precestoval kus Európy. Najlepšie mu však rozumeli ľudia z regiónu: „Poznal som ho od detstva, čo je už dobrých tridsať rokov. Jula som vnímal ako živelného človeka, ktorý hral to, čo cítil. Zo srdca, z balockého folklóru, nič iné „neriešil“. Reprodukoval tamojšiu kultúru ako Mrenicovci Očovú, alebo Karolyovci Šumiac. Ani školovaný muzikant nezahrá Oči, oči… ako Šuko. Pritom ich každú hodinu cifroval inak, iná atmosféra iné tempo,“ zložil mu hold Peter Gašperan z Brezna.
z muziky sa tešil
„Máme jednu krásnu fotografiu, na ktorej sú Šukovci pod pražským Orlojom. Aj tá svedčí, že ísť s nimi kdekoľvek, znamenalo zaručený úspech. Hral z duše. Jula Bartoša poznalo veľa ľudí. Pred pohrebom sa nám ozývali z celého Slovenska. Vyjadrovali účasť, iní sa zaujímali, kedy bude rozlúčka,“ povedala starostka Čierneho Balogu Tatiana Štulrajterová.
V takej honosnej truhle, o akú sa postarali Bartošove siroty, ešte nespočinul žiadny Baločan, konštatovali miestni. Podľa rómskych zvykov, položili mu do nej aj niekoľko obľúbených vecí. Okrem ruženca, neodmysliteľných huslí, mariášiek, či sladkostí, pamätali tiež na lieky, ktoré nebohý pri svojom podlomenom zdraví užíval. Na cestu do večnosti mu obliekli vyšívanú košeľu a sveter, aby mu v jarnej, nevyhriatej zemi nebola zima.
„Ja som nemala planého chlapa. Ani nemám chuť žiť, len ísť ta, za ním,“ horekovala nakoniec už len šeptom užialená vdova.
