Šesťdesiatdeväťročný, sotva meter šesťdesiat vysoký bradatý dedko, sa stal akýmsi maskotom dediny. Ani nie tak pre svoj malý vzrast a dobrácku povahu, ako pre svoju zberateľskú vášeň. To, čo iní nepotrebujú a odhodia do kontajnerov, Tonko starostlivo preberie a väčšina odpadu skončí u neho doma. Tvrdí, že ľudia vyhadzujú užitočné veci.
Preto veľakrát nelení a zájde do Poltára, aby aj tam spravil „inventúru“ v smetných košoch. „Naposledy som si tam nazbieral štyri vrecia odpadu. Boli to také fajn veci. Autobusár ma však s nimi nevzal do autobusu. Tak som musel pätnásť kilometrov šliapať pešo. Najprv sto metrov s dvoma vrecami, potom späť po zvyšné dva a stále dookola. Uskladnil som si ich v ozdínskom družstve. Nejakí beťári mi ich však ukradli,“ hovorí Tonko.
Žiaľ za kamarátom
Tonko nemal pre svoju čudácku povahu nikdy veľa kamarátov. Najspriaznenejšou dušou mu bol Ďurko Gabľas. Starý mládenec, alkoholik, ktorý ho v jeho zberateľskej vášni vždy podporil. „Veľakrát som aj jemu dobré veci našiel. Kabát, nohavice, aj staré rádio. Keby ho tá pijatika nebola zmordovala, mohol byť ešte medzi nami. Už si ani nepamätám, koľkokrát som ho musel hasiť, keď sa chytil horieť. Vypil si, zaspal pri peci, iba keď sa mu začalo dymiť z kabáta. Potom sa chytil prikladať a čiapkou zašiel rovno do žeravých uhlíkov. Vlasy mu hneď zoškvŕkli a tvár očernela ako kominárovi. Neraz som mu musel fľašku skryť, aby zle nedopadol. Ale keď vytriezvel,
tak som ju vytiahol a vypili sme si spolu. Darmo je, dnes mu už chodím iba sviečky páliť na hrob,“ spomína Tonko na svojho nalepšieho kamaráta.
Pracuje za stravu
Tamer celé dni trávi Tonko u neďalekých susedovcov Kurčíkovcov. Pomáha im okolo gazdovstva. „Roboty je tam ako na kostole. Treba statok nachovať, dvor obriadiť, teraz aj brezy povytínať. V lete kosím a suším seno, na jeseň musím všetko vyhrabať. Celú zimu som sneh odhadzoval. Najprv u nich, potom doma. V januári nám ho poriadne zhora nadelili. Už som hromžil, aby toľko nesnežilo“, vyratúva Tonko práce, ktoré urobil a ktoré ho ešte čakajú. Peniaze nedostáva. Uspokojí sa aj s teplou stravou. Je rád, že sa má aspoň s kým porozprávať. „Načo by mi boli peniaze. Ešte by ma dakto okradol. Gazda mi šetrí. Povedal mi, že minulý rok mi ušetril tridsaťtisíc. Rátam, že mám u neho minimálne dvakrát toľko. Bude to stačiť na pohreb, alebo na doktora, keď nebodaj ochoriem?“, spytuje sa Tonko sám seba.
Rozlúčka s Hankou
Na ženbu Tonko nikdy nepomýšľal. Osud mu do cesty postavil len jednu ženu, ktorú mal naozaj rád. Rozvedenú Hanku Nociarovú, sestru najvernejšieho kamaráta Ďurka. V nespečatenom zväzku žili takmer dvanásť rokov. Prečo sa rozhodla na staré kolená odísť do starobinca, Tonkovi dodnes vŕta v hlave. „Hádam sa nepohodla so ženami z dediny,“ rozmýšľa starý mládenec. Aj tak na ňu spomína ako na svoju milovanú Hanku, ktorej by hádam všetko odpustil, len jedno nie. To, že zomrela a jeho nechala na tomto svete samého.
„Jednu noc som mal zvláštny sen. Snívalo sa mi s mojou Hankou. Zobudil som sa a vidím, ako mi stojí konča postele. Naručila mi, aby som našiel všetky papiere a doklady, čo si u mňa nechala pred odchodom do domova. Ešte sa na mňa milo usmiala, pekne sa so mnou rozlúčila a zrazu jej nebolo. Ešte v ten týždeň som sa od ľudí z dediny dozvedel, že zomrela,“ hovorí Tonko, ktorý nikdy nebol pri jej hrobe. Podľa jeho slov ju spopolnili v Košiciach a pochovali nevedno kde.