Ako chlapčisko očumoval šesťstotrojky. Dnes je šťastný, keď stojí pri krajnici a „chytá stopa“. Andrej Mäsiar z Valaskej.
Kedy ste sa po prvý raz vybrali do sveta?
Ak nerátam rôzne dovolenky, l. l .200l. Silvestra som oslavoval v Španielsku. Na Kanárskych ostrovoch som skoro mesiac márne hľadal robotu, potom som zarobil pár peniažkov pri oberačke olív. Zatiaľ si ma však najviac podmanilo Nórsko.
Z tepla do zimy?
Nebol to žiadny extrém. Prišiel som tam vo februári, mrazy sa pohybovali okolo mínus 20 stupňov ako u nás. Nórsko je však najkrajšia krajina, čo som doteraz videl.
Čo ste tam robili?
Podarilo sa mi chytiť flek na ekologickej farme. Hneď, len čo som sa zložil, začali sa napríklad teliť kravy. Po prvýkrát a zrejme aj naposledy som ťahal teliatko, nakoniec boli od jednej matere dve. Sadil som zemiaky, kŕmil statok, čo prišlo. Od rána do večera. Kým som tam bol, vystriedali sa na farme ďalší štyria záujemcovia o prácu. Po týždni každý ušiel.
Nemali dosť guráže, alebo sa im protivil hnoj?
Možno. Myslím si ale, že väčší podiel mal na tom dosť despotický farmár. Ja som s ním vychádzal. Do súkromia ma veľmi nezaťahoval, čo viem, bol rozvedený, pôvodom Nemec, a že pred odchodom na vidiek prednášal elektroinžinierstvo na vysokej škole v Berlíne. Pozemok, na ktorom hospodáril, dostal údajne od nórskeho kráľa. Pobudol som tam tri mesiace, potom som sa vybral poznávať krajinu.
Sám?
Áno, a vôbec mi to nevadilo. Bol to určite najlepší výlet, aký som kedy podnikol. Zbalil som ruksak, kúpil som si malý stan a šiel. Za desať týždňov som prešiel celé Nórsko. Stopom. Stále som stretával nejakých ľudí, čo ma zviezli, poradili, kam by som sa mal pozrieť, veľakrát mi pomohli, dokonca zaplatili trajekty. Takto som sa dostal až na Lofoty, ostrovy ležiace 300 kilometrov za polárnym kruhom. Polárnu žiaru som videl ešte na farme len dva tri dni po príchode do krajiny. Práve som bol v saune. Vyjdem von, stojím tam nahý, parí sa zo mňa a pozerám… Bola to nádhera!
O severanoch sa hovorí, že sú chladní. Mali ste z nich podobný dojem?
Mne takí neprídu. Podľa mňa sú iba rozvážnejší, ale priateľskí. Nemám s nimi žiadnu zlú skúsenosť, a to som čiastočne prešiel aj Fínsko a Švédsko. Severanom som nemusel vysvetľovať, kde je Slovensko. Mladí dokonca vedeli, že sme sa rozdelili a sme už samostatný štát. Španieli s tým mali problém, kým som nespomenul Prahu.
Väčšina mladých ľudí odchádza od nás do zahraničia predovšetkým za zárobkom. Aký motív prevažoval u vás?
Vždy som šiel za poznávaním krajiny, ľudí, ich kultúry, a fotografovať. Bez kapitálu, čiže, musel som pracovať. Peniaze som potreboval, aby som si to mohol vôbec dovoliť, priebežne na jedlo, na najnutnejšie veci, prípadne na lekárov, keby som ochorel. Našťastie, za takmer polrok prežitý v Nórsku som bol trochu mimo formy iba raz. Pominulo to však rýchlo a bez medicínskej pomoci. Dva nepríjemné zážitky však predsa mám.
Aké?
Jeden s komármi. To, čo som s nimi zakúsil vo Francúzsku v istej delte, bolo proti tamojšej pliage nič. Prepadli ma medzi Tromso a Narvikom, keď som sa chystal stanovať. Tisíce. Keby som mal biele tričko, tak nevidíte, akú má farbu. Hoci som si chránil hlavu kapucňou, dostali sa mi na tvár. Dva dni som potom trčal v stane, aby som trochu odpuchol, mohol sa postaviť na cestu, stopovať a ísť ďalej. Druhý ma zaviedol do močarísk. Dostal som sa na miesta, kde som si vyskúšal, čo znamená nemať pevnú pôdu pod nohami. Pod váhou ruksaka, v ktorom vláčim celé „prechodné bydlisko“, som sa začal zabárať niekde po členky aj hlbšie. Vrátiť sa bolo to isté, ako pokračovať ďalej. Motal som sa tam celých sedem, možno osem hodín. Vtedy mi fakt tiekli nervy.
Čo sa vám na nórskych poriadkoch páčilo ako turistovi?
Napríklad, že ktokoľvek môže stanovať na súkromnom pozemku tri dni. Akurát musí dodržať predpísaný odstup, l50 metrov od obydlia majiteľa. A nesmie to byť pochopiteľne na obrábanom poli. Ja som napríklad prekračoval ich ploty a tí ľudia mi kývali. Pokiaľ videli, že im nešliapem po úrode, alebo nerobím dačo zlé, usmievali sa. Žiadne problémy. Nikto sa na mňa neoboril. Naopak. Párkrát sa stalo, že ma dokonca pozvali na kávu.
Ako ste sa dorozumievali?
Anglicky. To bol vlastne jeden z dôvodov, prečo som sa vybral na cestu sám. Ak je človek nútený hovoriť, snaží sa a počúva. Keby som bol na ceste s kamarátom, prekecali by sme väčšinu času po našom. Nebol som v angličtine nijaký borec, zato ten polrok mi rozhodne osožil.
Navyše, neochoreli ste, nikto vás nenaháňal po vlastnom grunte, komáre z vás nevysali všetku krv, nevydýchli ste v bažinách. Nezdá sa vám to trochu podozrivé?
Humor mám rád aj ja… Boli však chvíle, keď som si vážne hovoril, bacha, snaž sa robiť len dobré skutky, niekto ťa stráži. Bol som už napríklad na ceste domov. Sedel som pri benzínke, oddychoval som, vedľa mňa párik, pri žene kabelka. Potom vstali, a pobrali sa k autu, žena bez kabelky. Rýchlo som ju schmatol a bežal za nimi. Ktovie, koľko v nej bolo peňazí. Možno by mi vystačili na pohodlný návrat vlakom. O chvíľu nato prišiel kamión s takým mladým týpkom, čo ma zobral a poviezol o nejakých tristo kilometrov ďalej. Úžasné náhody, nie?
Bývate vo Valaskej, na dedine s nádherným okolím, akým je ostatne celý brezniansky región. Nepochybne ste porovnávali.
Kým to aspoň trochu šlo! Nórsko je totiž perfektne čistá krajina. Voda sa dá piť z každého potoka. Tamojší ľudia žijú pokojne, na úrovni, no hlavne, vážia si prírodu a chránia ju. Keby to tak bolo u nás, bol by som rád. Tam nevidíte, že niekto odhodí plastovú fľašu. V Oslo je máličko „binec“, na stanici som videl aj pár feťákov, ale mimo mesta pohoda. Páčilo sa mi tiež na Cypre, aj v Grécku. Mám rád more, venujem sa jachtingu, absolvoval som s členmi jachtklubu Daphné aj niekoľko regát, ale na Nórsko nemajú. O nás už ani nehovorím.
Prišli ste na to, že „nepohnete zemeguľou“?
Aj keď mi veľa vecí prekáža, už to tak neprežívam. Starká ma naučila mať niekoľko právd. Kým svieti slnko, kým sa môžeme hýbať po tomto svete, tak je všetko v poriadku. Samozrejme, vo všeobecnosti nie je, máme svoje chyby, najnovšie sa všetko točí okolo peňazí. Keď však vidím šedivých štyridsiatnikov, vôbec im nezávidím. Zrejme majú veľa zbytočných starostí. Zo začiatku, keď som sa vracal z prvých cestovačiek, snažil som sa rozdávať rozumy. Už to nerobím. Pokiaľ stretnem mladých, alebo aj starších, čo len nadávajú a pritom sa vôbec nemajú zle, nechávam to tak. Zistil som, že to nemá zmysel. Niektorých by mali povinne posielať von. Možno by si konečne uvedomili, že tu nie sme len my. Podľa mojich skúseností 90 percent ľudí, ktorí vycestovali, vrátili sa zmenení. Úplne inak sa dívajú na svet. Už sa nerozčuľujú nad banalitami, čo ich predtým zaťažovali celé týždne.
Vraj ste pred pár rokmi veľmi túžili po papalášskej Tatre 603. Ešte stále?
Aj to ma prešlo. Jediné, čo by som chcel, je poriadna kamera a súkromné štúdio, aby som mohol vyrábať vlastné veci v dobrej kvalite. Myslím si, že sa mi to aj podarí.
Pokus vyštudovať odbor v Prahe vám nevyšiel. Prečo ste to nechali už v nultom ročníku?
Skrachoval som po Cypre, kde som si bol privyrobiť, a zároveň pripravovať reportážne fotografie do školy. Na ceste späť som stratil fotoaparát aj všetky hotové práce. Napriek tomu naďalej cvakám a točím. Urobil som okrem iného tri krátke hrané filmy pre študentov Janáčkovej akadémie v Brne. Jeden z nich bol portrét o lektorovi hebrejčiny, ktorý sa narodil v nemeckej Jene na električkových koľajniciach. V ďalšom išlo viac menej o druhú šancu dvoch mladých ľudí, ktorí sa rozišli a povedali si, že to skúsia znovu. Tretí film pojednával o skrytom násilí v ľuďoch, o brutálnych myšlienkach, ktoré nás občas prepadajú. Ani jeden z filmov som pritom nevidel, lebo si ich študenti strihali sami.
Povedali ste, že poznanie ovplyvňuje. Určite poznačilo aj vás.
Prirodzene. O tom vlastne hovorím celý čas. Mám rád svoju domovinu. Nechcem zomrieť nikde inde, iba tu. Som hrdý, že som Slovák bez toho, aby som sa bil do pŕs. Mal som v pláne ísť von aj túto jar, naskytla sa mi však práca s kamerou. Okrem toho som ešte nedokončil jeden filmík. Mám tiež ponuku podieľať sa na dokumente, ktorý sa bude robiť pol roka na etapy, čiže bolo pár príjemných dôvodov odložiť to na inokedy. Chystám sa popri tom rozbehnúť niečo, z čoho by som mohol existovať a občas financovať svoje cestovačky. Moje prianie, ktoré by sa ani nemalo vravieť je, pobehať celý svet, a zavrieť oči doma.
Máte 27 rokov, stále ste slobodný. Akú ženu si predstavujete vedľa seba?
Takú, do ktorej sa zaľúbim. A fest! Keď ma tresne, nech ma tresne poriadne.
