U Jozefa s Máriou bol na prázdninách ich vtedy päťapolročný vnúčik Filipko Simonides. S rodičmi býva v Bratislave a tak sa u starých rodičov vždy dosýta vyšantí. Dom v Hornej Strehovej obklopuje veľká záhrada, množstvo stromov, zelene a nablízku preteká aj potok. Pre dieťa z Bratislavy hotový raj. Filipko je okrem toho doslova živým striebrom a neposedí ani sekundu. „S vnúčikom sme sa dohodli, že sa pôjdeme túlať niekam do lesa a opečieme si aj slaninu. Bol pondelok 27. júla 2005. Ja som si musel ísť niečo služobne vybaviť do Lučenca a manželka ostala doma s Filipkom. Vnuk tu má veľa kamarátov, s ktorými sa zvyknú hrávať pri potoku neďaleko cestného mosta. Podľa manželky to bol moment, čo jej Filipko zmizol z dohľadu... O chvíľu už bol plný dvor vyplašených detí. Zazvonil mi mobil a kamarát hovorí: „Jozef, nezľakni sa. Sme v nemocnici. Vnuka ti zrazilo auto.“ V tom momente som nasadol do auta a za 15 minút som bol vo Veľkom Krtíši. Prvý pohľad bol otrasný. Manželka s kamarátom boli celí zakrvavení a ešte horšie bol na tom Filipko, ktorý za vybral za kamarátmi cez cestu na kraji mosta. Dve autá prešli, no to tretie do Filipka narazilo čelne a podľa očitých svedkov vraj chlapec vyletel do vzduchu ako bábika. Spadol na cestu asi 15 metrov za miestom nehody. Manželka bola nešťastná a spytovala si svedomie. No povedal som jej, že si to nemôže brať za vinu. Deti sú predsa živé a podľa mňa to bolo vecou osudu, ktorý my nedokážeme ovplyvniť,“ hovorí Jozef Ivic. Vo veľkokrtíšskej nemocnici sa chlapca ujal primár Vladimír Lukáč. Mal prasknutú kľúčnu kosť a prasklinu na spodine lebečnej. Lekári konali rýchlo a správne. „Netreba sa báť, no situáciu netreba ani podceňovať. Vždy je lepšie, keď monitoring zdravotného stavu Filipka bude vykonaný v Banskej Bystrici,“ tvrdil nám primár Lukáč. Okolo pol deviatej večer priletel pre Filipka vrtuľník. Chlapec mal napokon šťastie v nešťastí a už o týždeň ho prepustili z nemocnice. „Ten mizerný pocit na duši po havárii neprajem nikomu. Trápili sme sa, modlili, aby nám osud nedal pocítiť tie najkrutejšie pocity. Napokon sa na nás predsa len usmial. Veď by bolo nespravodlivé, keby sme stratili vnúčika, ktorý sa mojej dcére so zaťom narodil až po niekoľkých rokoch manželstva. Našťastie náš vymodlený vnúčik Filipko je opäť zdravý a plný života. Odvtedy je však v každej situácii veľmi opatrný a o havárii sa radšej nechce s nikým baviť. Bol to pre našu rodinu čierny týždeň, pretože môj otec prekonal v pondelok infarkt, mama už ležala na smrteľnej posteli, zaťovi zomrel strýko a náš milovaný Filipko už-už nazeral medzi anjelov v nebi,“ dodal Jozef Ivic.
