Mladšie deti zasadli na jednu vyučovaciu hodinu do starých drevených lavíc, v ktorých kedysi sedávali naši starí a prastarí rodičia. Vošli do triedy, v ktorej bolo všetko zariadené tak, ako kedysi. Každé, dobovo odeté, si donieslo so sebou polienko do pece, perá si namáčali do kalamárov, po ruke vždy drevený peračník a počítadlá. Nechýbala prísna (v skutočnosti však veľmi milá) pani učiteľka, trstenica, namosúrená upratovačka, či školníčka, ktorá sa hnevala, že sa už dlho učia a minú veľa petroleja. Žiaci aspoň počas jednej vyučovacej hodiny zažili na vlastnej koži, v akých podmienkach sa niekedy vyučovalo.
„Pokúsili sme sa deťom priblížiť historickú školu, pretože história národa je spätá najmä so životom ľudí, ktorí v minulosti žili. Chceli sme žiakom ukázať, za akých podmienok sa učili ich starí rodičia a ešte v čase, keď je možné získať niektoré artefakty toho obdobia,“ hovorí riaditeľ ZŠ Spojová ulica Ján Chmelík. Ako ďalej povedal, s myšlienkou prišla pani učiteľka Potančoková, ktorá „má vzácny dar nájsť dobrý nápad a dostatok energie, aby ho aj zrealizovala“. Oprášenú školu mali možnosť vidieť viacerí žiaci a rodičovská verejnosť. Niektoré dobové predmety mali z vlastných zbierok, niektoré im zapožičal farár zo Slovenskej Ľupče a ďalší dobrí ľudia.
„Pozrite sa, ako je to dnes, samá angličtina, počítače, cestovanie za prácou do zahraničia a deti len počúvajú, ako je u nás strašne,“ pokračuje pani učiteľka Potančoková. „Deti to už berú automaticky, že ich predkovia im niečo zanechali, ale nie je to tak. Treba im to stále pripomínať. Musia vedieť, že deti niekedy nemohli ísť do školy, lebo museli rodičom pomáhať. Napríklad, že museli sedieť aj 20 minút s rukami za chrbtom, alebo, že ľavou rukou sa písať nesmelo a učitelia ich preúčali na pravú. Dnešní žiaci to nemajú odkiaľ vedieť. Aj napriek týmto ťažkým podmienkam, vyrástli na Slovensku mnohé významné osobnosti, ktoré pohli svetom.“ Podľa učiteľky Potančokovej to deti ocenia časom. Je to jediná šanca, ako z nich môžu vyrásť plnohodnotní ľudia so srdcom.
