Článok pokračuje pod video reklamou
Nikto netušil, že doniesla v košíku smrť
Mal všetko. Ženu, ktorú si vybral, dom, čo si postavil, robotu, z ktorej sa dalo slušne žiť. Do roku 1977 bol Julo Oláh z Brezna šťastným otcom rodiny. Trinásteho novembra ten istý rok vyviezol na cintorín päť rakiev. Dve veľké, ostatné dopostupna. Ležali v nich jeho štyri dcéry a manželka. Zomrela aj suseda s dievčatkom, ktoré nešťastná Julova žena ponúkla. Bol to najtragickejší prípad otravy hubami, aký sa kedy v meste stal.
„Mňa a Ľubku zachránilo len to, že sme prišli neskoršie domov, spomína J. Oláh. Keď mi moja povedala, že sama nazbierala to, čo jedli, videl som, ako sa zvíjajú a podchvíľou niektorá zvracia, bežal som telefonovať po lekára. Okamžite nariadil prevoz do nemocnice. Bohužiaľ, pochoval som všetky. Aj to nenarodené dieťa. Najstaršia dcéra bola tehotná.“
Julo Oláh vyrastal v slušnej cigánskej rodine. Celý život pracoval. Plných 23 rokov napríklad v pozemných stavbách, naposledy na žeriave, ktorým nakladal na ťahače panely. Aj jeho dom „Na kopčoku“ v Predných Hálnach bol z panelových dielcov. Nevyniesol ich z podniku vo vrecku, ani v káričke za bicyklom. „Moji rodičia nás vychovali na troch pravidlách: Nekradnúť, neklamať a čestne žiť. Asi preto som mal toľko trápenia a smoly.“
Pohroma druhá, na Vrbovej
Do roka chodil ako námesačný. Keď prišiel z roboty všetko naňho padalo. Deň za dňom to isté. Každá vec mu pripomínala stratených blízkych. Prepadali ho ťažké myšlienky. Dom predal aj na naliehanie bratov a sestier, pretože videli, kam to s ním speje. Urobil síce obchod za facku, ale vtedy neuvažoval. Podstatné bolo, že mal peniaze, z ktorých mohol polovicu odložiť pre dcérku, nasťahovať sa do rodičovského domu na Vrbovej ulici a pustiť sa do opráv. Vymenil dlážky, postavil prístrešky pre hydinu, kôlňu na drevo, a v júli l999 prišiel komplet o všetko. Prívalová vlna dažďa zdvihla tamojší potok a zaliala Julov dom. Voda siahala do výšky kredenca. Obvodové múry z nepálenej tehly premokli tak, že cez ne prestrčil ruku. Nakoniec sa pod nasiaknutou ťarchou rozpadli. Občan Brezna J. Oláh ostal na ulici. Až v januári nasledujúceho roku dostal od vtedajšieho primátora list, ktorým mu oznámil: „...z dôvodu, že ste prišli o strechu nad hlavou som sa rozhodol dočasne riešiť Vašu bytovú situáciu. Dávam Vám súhlas na uzavretie nájomnej zmluvy na náhradné ubytovanie v Brezne na Kuzmányho ulici l, prvé poschodie, byt číslo 6, miestnosť č. 2. Po termíne 3l.1. 2000 dokedy je zmluva platná, znovu prehodnotím svoje rozhodnutie.“ Takto ostával v byte na Kuzmányho ulici až do roku 2003. Osud však nemal dosť, znovu ho našiel.
Výbuch mu spálil tvár
Bolo to vo februári. Plynári opravovali v dome plynovú pec. Julo si totiž viedol písanku, do ktorej si každé ráno zapisoval stav odberu, lebo sa mu zdalo, že číselník beží, aj keď nie je doma. Či sa niekto „na neho“ napojil a či sa to vôbec dá, netuší, napokon to hrozivé ho iba čakalo. Ako povedal. Vošiel dnu premrznutý, že si prihreje polievku, škrtol zápalkou, a všetko lietalo! Tlak prerazil priečku, začalo horieť. „Vyhrabali ma spod kopy tehál. Mal som zoškvrčanú tvár, vlasy, ruky, ale aj obrovské šťastie. Po troch dňoch na ARO si už pán primár robil srandičky. Vraj, keď bude mať nočnú, vezme ma so sebou strašiť po izbách.“
Dva týždne rekonvalescencie si Julo odležal u dcéry Ľubky, ktorá sa vydala do Čierneho Balogu a býva v osade U Fajtov. Odtiaľ ho previezli rovno do zariadenia pre bezdomovcov. Keďže ale do kategórie ľudí na podporách nepatrí, platí za „hotel“ tohoto typu vyššie nájomné.
Zasa má svojho človeka
„Daktorým sa nikdy nechcelo robiť a aký majú krásny život! Mňa zaviedol otec do kameňolomu, keď som mal dvanásť rokov, aby som vedel, z čoho máme peniaze na chlieb. A nakoniec mi neostala ani jediná fotografia. Čo neodniesla voda na Vrbovej, skončilo v popole. Dodnes sa budím zo sna a na to, že plačem. Najhoršie však boli prvé týždne po pohrebe. Málo chýbalo, aby som sa nezmárnil.“
V ubytovni, kde má Julo svoju izbu, vlastnú chladničku, televízor, krížik na stene a zopár kníh, sa mu vraj býva celkom príjemne. Určite aj preto, že mu pred pár rokmi vstúpila do života žena, s ktorou kedysi vyrastal v tej istej dedine. „Robili sme na Mazorníku jednu rekonštrukciu, keď išla náhodou okolo. Chvíľu si ma obzerala, potom sa pýtala, či nie som Julo, ja jej, či nie je Vierka. Povedala, že veru je, a aby som ju vraj prišiel po fajronte navštíviť. Aj som bol, a odvtedy sme priatelia. Možno je to na staré kolená odmena za všetko, čo som preskákal.“
