Štvrtého decembra 2000 Martin Kollár po skončení vyučovania asi o štrnástej hodine čakal so svojimi spolužiakmi na zastávke MHD pred školou – Gymnáziom na Tajovského ulici. Do trolejbusu na linke číslo 1 nastúpil a že v ňom naozaj cestoval, potvrdila neskôr kontrola údajov jeho čipovej karty. Od tohto okamihu až dodnes však už chlapca nikto zo známych nevidel. Martin mal prestúpiť na zastávke na Námestí slobody na autobus, ktorým sa pravidelne viezol domov, do Šalkovej. Keďže zvykol chodiť načas, rodičom bolo hneď podozrivé, keď neprichádzal. Už o šiestej večer ho začali hľadať. Najskôr skúsili rodinu, známych i nemocnicu, policajtov oslovili až okolo polnoci. Pátranie však dodnes úspech neprinieslo.
Neprestávajú veriť
Už viackrát sme v našom týždenníku písali o rodine Kollárovcov, ktorí pátrajú po svojom nezvestnom synovi. Martin Kollár bol, podľa slov jeho mamy, bezproblémové dieťa v škole i doma. Mladý rozhľadený gymnazista, športovec robil rodičom radosť. Až do toho osudného dňa. Začiatkom apríla by tento mladý muž oslávil so svojou rodinou už 23. narodeniny.
Rodina už podnikla množstvo krokov pri hľadaní svojho nezvestného syna. „Postupne sme sa skontaktovali s ďalšími rodičmi z celého Slovenska, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. V minulosti ich detí sa však vždy našla nejaká zámienka, ktorou sa dala nezvestnosť vysvetliť. Náš prípad sme prehodnocovali nespočetneveľakrát, ale vždy sme prišli k záveru, že nemá logiku,“ hovorí nešťastná matka, ktorá neprestáva veriť, že jej syn niekde žije.
HOPE je nádej
Pred rokom sme písali, že skúsenosti, ktoré rodičia mladého Martina získali pri pátraní po synovi, hodlajú využiť pri založení združenia ľudí s podobným osudom. Ich plány sa do roka naplnili. Dnes je na svete Občianske združenie HOPE – Pomoc nezvestným (HPN). Jeho poslaním je pomáhať rodinám pri hľadaní ich nezvestných príbuzných, najmä detí a mladých ľudí na Slovensku. „Našou snahou je tiež pôsobiť preventívne v boji proti obchodu s ľuďmi, aby tento problém nebol vnímaný ako okrajový, ale aby sa s ním zaoberala široká verejnosť tak odborná ako aj laická,“ hovorí Martinova matka Bronislava Kollárová. Zámerom pôsobenia združenia je aj snaha o pozitívny posun v legislatíve zaoberajúcej sa touto problematikou a tiež snaha o to, aby v mediálnej prezentácii popri senzačných správach o násilí a násilných trestných činoch postupne došlo k posunu v zmysle vecných a fundovaných informácií o jednotlivých prípadoch nezvestností.
Chcú pomôcť a poradiť
„Založili sme Občianske združenie HOPE na pomoc nezvestným, pretože sami máme päť rokov nezvestného syna. Spoznali sme sa s viacerými rodinami, ktoré sa tiež zapojili a chcú pracovať v tomto združení. Cez združenie chceme zviditeľniť svoje prípady. Pomôcť a poradiť najmä v začiatkoch hľadania, pretože prvé dni sú strašne dôležité a ľudia ani nevedia, čo majú vtedy robiť. Viem to z vlastnej skúsenosti. Plánujeme vytvoriť aj internetovú stránku, kde nájdu všetky potrebné informácie, ako presne postupovať pri hľadaní,“ hovorí Bronislava Kollárová. Chceli by tiež apelovať na vznik televíznej relácie na pomoc pri hľadaní nezvestných. V tomto smere by chceli nadviazať spoluprácu aj v zahraničí, kde už nadviazali aj nejaké kontakty. „V rámci nášho združenia chceme robiť aj poradenstvo, či už psychologické, právne. Naším zámerom je tiež vytvárať siete a úzko spolupracovať s organizáciami a inštitúciami zaoberajúcimi sa hľadaním, rozvíjať zahraničné vzťahy, ale rozvinúť aj spoluprácu s médiami. V Česku, Poľsku a Maďarsku už fungujú podobné združenia, u nás sme prvou lastovičkou.“
Medzery v systéme
Martinov otec hovorí, že združeniu ide hlavne o to, aby pomohli odstrániť nešťastným rodičom a príbuzným nezvestných tie nedostatky, ktoré riešili aj Kollárovci. „Nemali sme dobré skúsenosti s políciou, ich práca sa nám nezdala pružná... Chceme to zmeniť, nadviazať spoluprácu s políciou tu v Bystrici na Krajskom riaditeľstve, ale aj s Prezídiom policajného zboru v Bratislave. Chceme využiť poznatky zo zahraničia, kde už fungujú takéto občianske združenia so zabehnutým systémom. Fotografie nezvestných osôb tam prezentujú na výrobkoch, na koncertoch...,“ dodáva. „Pri hľadaní nášho syna Maťka sme zistili, že na Slovensku sú veľké medzery v systéme. Zistili sme, že organizácie sú ochotnejšie jednať so združením ako s jednotlivcami. Je potrebné urobiť v tomto smere ešte veľmi veľa. Chceme chodiť robiť osvetu po školách a upozorňovať deti a mladých ľudí na to, aby si dávali pozor,“ uzavrel rozprávanie Martinov otec.
