Položil na maminu čiernu šatku strieborný tanier a masívnu reťaz s príveskom. Potom vybral z vrecka fľaštičku od liekov a vysypal z nej 1 500 dolárov v zlate. Naturálne kúsočky drahého kovu, ktoré vlastnoručne vyryžoval. Jediný Slovák medzi obyvateľmi zlatokopeckého mestečka Nome Ján Králik žije na Aljaške 25 rokov. Domov, do Predajnej chodí na jar, kým sú rieky, potoky a pobrežie Beringovho mora spútané poldruhametra hrubým ľadom.
Tentokrát prišiel začiatkom mája. Časť mimosezónneho obdobia však venoval aj študijnému pobytu v Mexiku. V Taxco, ktoré je považované za svetové mesto striebra sa už po druhýkrát zdokonaľoval v umeleckom šperkárstve. Tie dve veci, na maminej čiernej šatke vyrobil vo svojom štúdiu v Nome. Pod rozkvitnutou jabloňou v rodičovskej záhrade vyzerali ako z iného sveta.
Začalo to pri
ostnatom drôte
Ján emigroval v roku l979 spolu s ďalšími dvomi kamarátmi. Z pôvodného úmyslu dostať sa do Kanady bola napokon Amerika. Po nezdaroch, ktoré sprevádzali ich zlatokopecké začiatky sa pustil hľadať šťastie na vlastnú päsť. Napriek útrapám, samote a nebezpečenstvám natrafil na územie, ktoré hádam čakalo len na neho. Nachádzal nuggety za tisícky dolárov! Neskôr ho zlákala Aljaška. V Nome, kde žije 75 percent Eskimákov sa oženil a po šiestich rokoch ovdovel. Chlapec z toho manželstva má pätnásť a po krátkom pobyte v B. Bystrici, kde chodil do hokejovej triedy sa pravdepodobne už v júni vráti na Aljašku. „Neviem, čo urobí po prázdninách. Už je dosť veľký aj rozumovo vyspelý, nechávam to na neho. Je mi však jasné, že tak ako bol v Nome jedným z najlepších hokejistov svojej kategórie, v Bystrici „zametal“.
O kvalite slovenskej hokejovej školy hovorí, že má cveng o čom svedčí zastúpenie našich chlapcov v NHL.
Tragédia pokroku
„Bolo obdobie, keď sa mi absolútne nedarilo. Do potápačskej výbavy a strojov na nasávanie zlatonosných štrkov som investoval 50 tisíc dolárov no o rok som nenašiel takmer nič. Raz som napríklad 6 dní nejedol. Nemal som zlato, ktoré by sa dalo zmeniť na peniaze, nič som neulovil, najbližšia dedina bola vzdialená na 100 míľ, proste zúfalá situácia. Po mnohých zážitkoch na hrane to začnete brať ako šport. Tešíte sa, že leziete spod kryhy, ktorá vás v studenej mokrej hrobke takmer pochovala. Či vydá alebo nevydá je v tej chvíli absolútne nepodstatné.
Jánova žena zomrela na zlyhanie srdca. Eskimáci trpia kardiovaskulárnymi chorobami. Ľudia, ktorí ešte pred sedemdesiatimi rokmi žili v dobe kamenej a prakticky iba z toho, čo si ulovili majú odrazu všetko. Bielu múku a sladké nápoje. Namiesto tulenieho mäsa žujú bravčovinu, steaky, pijú alkohol a pichajú si drogy. Moderná doba si vyberá daň.
Ján sa vždy teší na jar v Predajnej. Tam, na druhom konci sveta rastú iba nízke vŕby. Všetko, ešte aj tamojšie zvyky, sa točia spravidla okolo zimy. Eskimáčky napríklad nesmú nosiť odev z vlka ani z ľadového medveďa. Najfajnovejšiu kožušinu majú pozemné veveričky, lebo je ľahká a hrejivá, obávaným predátorom je gryzly. Z ľudí nejde strach.
Na kopci nad Predajnou si J. Králik kúpil chatu. Už mu ju niekto „otvoril“. V Nome môže nechať dom dokorán. Má tam zbrane, ďalekohľad, tisícdolárové hodnoty, nikto sa ničoho ani nedotkne. „Myslím si, že kriminalita na Slovensku stúpa aj preto, že ľudia strácajú pocit istoty. Prestávajú veriť na spravodlivosť. Nemá sa ich kto zastať. Je veľa šikovných a schopných, ktorí sa nedokážu presadiť, pretože im stojí v ceste neskutočná byrokracia. Podnikali by, nemajú však nato, aby si popri remesle viedli aj vlastný úrad. Horšie povahy kradnú, bezmocní chodia za zárobkami von, pracujú načierno, neplatia dane“.
Alexandrit by bral
Zlatokop z Predajnej vyrába šperkárske dielka zásadne ručne, päťtisícročnou technológiou. Na tanieri k storočnici Nome stvárnil mapu krajiny, baníka, banícke symboly a vsadil doň aj pravý zlatý nugget. (Najväčší aký doposiaľ našiel on sám vážil takmer kilogram!). Prívesok reťaze pripomínajúcej insígnie zobrazuje lovca tuleňov. Zaujímavá je harpúnka z ružového dreva, do ktorej upevnil drobný hrot z kameňa, aký pôvodní lovci skutočne používali. Šperky vyrobené „na páse“ vo viacnásobných sériách považuje J. Králik za predmety bez ducha. To isté si myslí o umelých rubínoch, smaragdoch a zliatinách kovov, ktoré sa snažia tváriť, že sú pravé. Jeho výrobky sa už dostali na všetky kontinenty. Na otázku, či si sám pre seba ešte niečo nevymyslel, prípadne už aj nevytvoril, povedal: „Nie som z mužov, čo si potrpia na šperky. Viem však o vzácnom kameni, alexandrite, ktorý objavili za vlády Alexandra Veľkého v Rusku. Ten by mi za niečo stál. Je to zvláštne dielo prírody. Pri dennom svetle je červený, pri večernom ozelenie. Má ho údajne jeden predajca v Thajsku. Aj si ho kúpim.“