Veď ktorá mama by bola nadšená, keby jej synátor v izbičke panelákového bytu stružlikal z tvrdého dubového dreva lafetu na veľký husitský kanón?
„Už ako štyri – päťročného chlapca ma to ťahalo k zbraniam. Ale takým, ktoré aj strieľajú“ – vyznával sa Miroslav Kostra, tridsaťpäťročný zbrojár Skupiny historického šermu Berezun z Brezna. „Mal som gumipušky, flinty na gumičku, ba i krásnu, originálnu špuntovku. Tú má, myslím, doteraz môj synovec. No a už mi to akosi zostalo.“
Na učňovke, v strojárskom učilišti, sa dal do krúžku k modelárom. Okrem lietadiel lepili i lode. Aj bojové. „Tie majú delá“ – usmieval sa Miro – „a z nich sa dá tiež strieľať!“
Skutočnou vášňou to prepuklo, až keď sa Miro s kamarátmi vybral do Krásnej Hôrky, na vystúpenie skupín historického šermu. „Je to už asi osem rokov“ – spomína Miro – „ a po vystúpení sme si povedali – čo keby sme niečo podobné vyskúšali?“ Tak vznikol Berezun, nazvaný podľa historického názvu Brezna. Miro, vyučený strojár, sa dostal do svojho živlu – stal sa zbrojárom skupiny.
„Rozhodli sme venovať gotike, jedenástemu až pätnástemu storočiu. Zvlášť rokom 1400 až 1430. Čo sa týka zbraní, bolo to v tom čase také – z každého rožku trošku. V husitskom a bratríckom období, v čase ladsknechtov, používali všetky možné zbrane, strelné nevynímajúc.“
Miro vyrábal všetko – dýky, meče. Ako prvú strelnú zbraň zmajstroval hákovnicu. Obrázok s presnými rozmermi našiel v odbornej literatúre, hlaveň vysústružil a vyfrézoval z oceľovej guľatiny. Rúčku vyrezal z dubového dreva, lebo ako hovorí: „Dub je jediné drevo, aké vydrží spätný náraz. Taká zbraň „kope“ tri aj štyrikrát silnejšie ako klasická puška.“
Postupne prišli na rad husitské píšťaly (viete o tom, že podľa nich vzniklo medzinárodné pomenovanie pre pištoľ?), kanóny, tarasnice, húfnice. S ďalším členom skupiny, Romanom Šiminským, vyrobili už niekoľko desiatok strelných zbraní. Nielen pre seba, ale aj pre iné šermiarske skupiny. Všetko podľa historických predlôh, podľa literatúry, žiadne fantázie.
Vystúpenia so streľbou z historických zbraní sú efektné. Ale nie je to až také jednoduché – poďme si urobiť kanón (hoci aj to je kumšt) a zastrieľajme si!
„Každá takáto zbraň musí prejsť štátnou skúškou v skúšobni v Považskom Lieskovci“ – vysvetľuje kanonier z Berezunu. „Tam urobia tlakové skúšky, strieľajú z nich aj projektily. Až keď úspešne absolvuje skúšky, môžeme strieľať. Pravda, ak dopredu požiadame o povolenie. Ale nie guľami! Nemôžeme ohroziť divákov a pri takej streľbe by mohlo byť až priveľa mŕtvych!“
Pri otázke: Nedochádza predsa len občas k úrazom? – sa Miro až potuteľne usmial „Zatiaľ máme všetci oči, ruky, aj nohy! Ale vážne, zaškolil nás pyrotechnik. Pokiaľ som počul, ak sa nehoda stala – našťastie zatiaľ nie nám – tak to bolo väčšinou spätným výšľahom cez zápalný kanálik. Vtedy hrozia obhorené mihalnice, prípadne uhry. Tvár poďobaná od pušného prachu.“
Keď sme pri pušnom prachu, vôbec nie je problém kúpiť ho. Až na to, že húfnica kalibru 108 milimetrov spotrebuje na štyri výstrely rovný kilogram prachu a ten stojí 600 až 700 korún. Čiže nič lacné. A ešte zaujímavosť – pozháňať špeciálnu rúru, nie je problém. Možno ju kúpiť v Nemecku, či Rakúsku, aj keď surová rúra väčšieho kalibru môže stáť i stotisíc korún. Najhoršie je to s kvalitným drevom. Nielenže musí schnúť dva – tri roky, ale z dubu v súčasnosti režú len hranolčeky a tie sú na kanón, ktorý navyše aj strieľa, pritenké.
Z dielne Mira a Romana (pri takej práci ale pomáhajú všetci členovia skupiny – každý s tým, čo vie) pochádza i delo, ak aj nie najväčšie, tak jedno z najväčších funkčných historických replík na Slovensku, ktoré dostalo meno Viktorka. Robili ho pre spriatelenú skupinu, Bludných rytierov hradu Beckov, ktorí dodali rúru, kolesá, aj osku. Berezunania ho vyrábali pod názvom „komorové delo z 15. storočia na poľnej lafete“. Je to opacha kalibru 110 milimetrov, s celkovou dĺžkou cez tri metre, vážiaca 250 – 300 kilo. Kto chce, môže ho vidieť v beckovskom múzeu. Hrdí sú ale aj – prekvapivo nie na strelnú, ale metaciu zbraň – onager, s ktorým sa predstavili v roku 2001 na druhom ročníku Dobýjania hradu Beckov. Potvora s ramenom dlhým tri a pol metra dokáže metať dvojkilové skaly na 120 metrov a tiež je momentálne vystavená v beckovskom múzeu. Práve od tejto zbrane sa odvíja ich sen – postaviť metací dobývací stroj trebouchet. Taký obor vážiaci až desať ton vie dopraviť kameň s hmotnosťou 200 kilogramov až na 400 metrov! Pri týchto úvahách ale Miro len pokrčil ramenami: „Takýto stroj by bol nad naše možnosti. Ani nie pracovné, ale finančné. Museli by sme si pozháňať nejakého sponzora...“ Reálnejším plánom je tarasnica kalibru 40 milimetrov a stopäťdesiat milimetrová husitská húfnica. A chystajú ešte niečo. Bombardu kalibru 300 milimetrov. A to už je tiež poriadny maco!
