Pred bývalou horárňou v Ratke postáva štyridsaťročná ženička. Spoza nej nesmelo vykúka malé copaté dievčatko. „Mama s dcérou...“ pomysleli by ste si. V podstate je tomu tak, ale iba v úradných záznamoch. V skutočnosti je to starká s vnučkou. Ozajstnou mamou dievčatka je šestnásťročná Monika. Materské povinnosti ju zastihli nepripravenú. Veď mala len trinásť! Dievčenské časy razom pominuli a život celej rodiny sa zmenil z jedného dňa na druhý.
Mladá vdova
Tento mesiac minuli tri roky, ako sa Tonka, spolu so svojimi tromi deťmi, prisťahovala do Ratky. Pricestovala z Rumunska, kde sa narodila rodičom Slovákom. „Navštevovala som slovenské školy a vždy som túžila žiť na Slovensku. Prehovárala som aj manžela, aby sme sa presťahovali, ale on nechcel. Cítil potrebu byť oporou pre svojich rodičov. Nebolo mu to však dopriate...,“ nedopovie a oči sa jej zalesknú slzami. Smrť manžela ju zastihla nepripravenú. Veď mala len tridsaťpäť rokov. „Choroba bola silnejšia, ako jeho túžba žiť. Dva roky som sa trápila a modlila, aby sa uzdravil. Potrebovala som ho rovnako ako naše tri deti. Nič nepomáhalo. Pľúca mu zožierala rakovina a keď vydýchol naposledy, zrútil sa mi celý svet,“ povie smutným hlasom. Zrazu zostala sama. Uživiť tri deti z platu upratovačky v škole bolo viac ako zázrak. „Nikdy som nebola náročná. Peniaze som míňala len na to, čo sme nutne potrebovali,“ hovorí Tonka, ktorá si pamätá časy, keď v Rumunsku boli potraviny na prídel. Žilo sa ťažko. Štvrť chleba „na dušu“ muselo vystačiť na 2 – 3 dni. Kilo cukru a pol litra oleja si bolo treba ušetriť na celý mesiac.
Stretnutie s dobrými ľuďmi
Začiatky na Slovensku mala mladá žena uľahčené už aj tým, že v Ratke jej býval švagor. Práve on jej vybavil, aby mohla hneď po svojom príchode nastúpiť do zamestnania v miestnej súkromnej firme. „Možnosť pracovať znamenala pre mňa veľa. Dokonca mi majiteľ firmy, v ktorej pracujem, zohnal ubytovanie v budove bývalej horárne, kde žijeme doposiaľ. Som mu za to nesmierne vďačná a rovnako aj starostovi obce. Veď bez neho som nemala žiadnu šancu vybaviť slovenské občianstvo pre seba, dcéru a mladšieho syna. Slovko ďakujem je len kvapka v mori za to, čo všetko pre mňa urobili,“ hovorí Tonka. Keď sa nádejala, že svoj kríž si už statočne odniesla a bude len lepšie, prišla ďalšia rana osudu. Po smrti manžela najbolestivejšia. Jej trinásťročná dcéra Monika sa stala mamičkou. O tom, že je tehotná sa dozvedela len pár hodín pred pôrodom.
Zo zápalu slepého čreva
sa vykľul pôrod
„Bože, tak veľmi sa hanbím. Ako som na svojej dcére nemohla zbadať, že je tehotná?“ rozplače sa nešťastná matka, ktorá vôbec netušila, že v jej trinásťročnej dcérke sa rodí nový život. „Nie som nevšímavá. Svoje deti nadovšetko ľúbim. Naozaj som však nič nespozorovala. Dokonca ani Monikine spolužiačky a učiteľka si nič podozrivé nevšimli. Veď si len predstavte, že až do pôrodu riadne navštevovala školu,“ chytá si hlavu do dlaní čerstvá stará mama. O svojom tehotenstve dokonca nič netušila ani Monika. „Nebývalo mi vôbec zle. Ani bruško mi nerástlo, len som trošku pribrala,“ hovorí dlhovlasá dievčina s detským pohľadom a nežne pohladí malú Andrejku. V tej chvíli vyzerajú ako dve sestry. „Keď mi syn zavolal do práce, aby som sa poponáhľala, lebo Monika má silné kŕče, vyľakala som sa. Dcéra sa zvíjala od bolesti a ja som utekala poprosiť svojho zamestnávateľa, aby nás odviezol k lekárovi do Fiľakova. Tam mi oznámili, že dcéra má zápal slepého čreva. Poslali nás do Lučenca. Vyšetrujúcej lekárke netrvalo dlho, kým spoľahlivo určila diagnózu. Monika skončila na gynekologicko – pôrodníckom oddelení. Za pár minút bolo po všetkom. Sálou sa ozval detský plač. Dieťaťu sa narodilo dieťa. „Tie minúty boli dlhé ako večnosť. Nedokážem popísať, čo som v tú chvíľu cítila. Žiaľ? Hnev? Bezradnosť?“ spytuje sa Tonka samej seba. Na túto otázku niet odpoveď. Len ten, kto to prežil, pochopí, ako sa nešťastná žena vtedy cítila. „Rozpaky boli na obidvoch stranách. Prvé minúty po pôrode sme sa nedokázali pozrieť jedna druhej do očí. Ja som plakala a dcéra si až vtedy začala uvedomovať, čo sa vlastne stalo,“ povie a po chvíli dodá: „Keď som však zbadala malý uzlíček, ktorý mi podával lekár, nedokázala som sa hnevať. Vo svojich spomienkach som sa vrátila o trinásť rokov dozadu, keď som v náručí stískala svoju Moniku. Je to ako s pôrodnými bolesťami. Na tie matka zabudne hneď, ako uvidí svoje dieťa.“
Dieťa musí do Rumunska
Hovorí sa, že ak si smola na niekoho raz sadne, neodlepí sa tak skoro. V Tonkinom prípade to platí do slova a do písmena. Malá Andrejka mala sotva tri mesiace, keď ich vyhľadala cudzinecká polícia. Dieťatko malo povolený pobyt na území nášho štátu len 180 dní. Po uplynutí tohto času malo odísť do Rumunska. „Aká je to legislatíva? Ja a moja dcéra sme tu mohli ostať a naša maličká mala odísť. Kam ju chceli poslať?“ spytuje sa Tonka, ktorej prvé kroky opäť smerovali k starostovi. Začal sa nekonečný kolotoč chodenia po súdoch a polícii. „Otec“ obce sa podujal na neľahkú úlohu. Zvládol ju však na výbornú. Andrejkin trvalý pobyt na Slovensku sa zlegalizoval. „Stala som sa tak, aj keď len „papierovou“, mamou štvrtého dieťaťa,“ zasmeje sa Tonka, ktorá by dnes svoju vnučku nevymenila za nič na svete.
Monikin život sa zmenil
zo dňa na deň
Materské povinnosti sa mladému dievčaťu „zosypali“ na plecia príliš skoro. Kým si jej kamarátky a spolužiačky potajomky šepkajú o svojich prvých láskach, ona sa stará o svoju dnes už trojročnú dcérku Andrejku. „Viem, že na materstvo som nebola pripravená. Sú chvíle, keď mám chuť vrátiť všetko späť. Som nešťastná a trápim sa nad svojim pobabraným životom. Cítim však, že moja maličká znamená pre mňa všetko na svete,“ povie šestnásťročná mamička a zatvári sa dospelo. Za tri roky sa naučila, čo je to zodpovednosť, aj keď väčšina povinností spočinula na pleciach starej mamy. „Každý deň sa modlím k Bohu a prosím ho, aby nám dal zdravie. Všetko ostatné sa dá zvládnuť. Rovnako si želám, aby bol osud k mojim deťom milosrdnejší, ako bol ku mne,“ dodá Tonka a pritisne si na prsia svoju „najmladšiu dcéru“.