Článok pokračuje pod video reklamou
u. Hlas sa mu netriasol, napriek tomu, že mu išlo o veľa. Dobre vedel, že ak ho uznajú vinným, môže počítať s výnimočným trestom za mrežami.
V krátkosti: tridsaťročného Grofčíka obžalovali z dvoch vrážd. Ešte len sedemnásťročného Vladimíra S. podľa obžaloby ubodal motýlikom začiatkom roku 1995 a zakopal so svojim bratrancom Vladimírom G. päťdesiat metrov od záhrady svojho rodinného domu. V lete roku 2002 zastrelil z perkusného revolvera tridsaťpäťročného Ľubomíra T. z Medzibrodu. Aj tohoto tela mu pomohol zbaviť sa bratranec. Medzitým ho súdili za vlámanie a vydieranie. Navyše, ešte ako pätnásťročný, po tom čo vykradol obchod so zbraňami, si zastrelil otca a mŕtvolu zakopal v pivnici, za čo ho, ako mladistvého, odsúdili na štyri roky. Dvaja zavraždení by vo svojich tajných hroboch možno zostali naveky, keby sa Vladimír G. v roku 2003 nerozhodol všetko prezradiť polícii.
Grofčík počas celého pojednávania, od vlaňajšieho júla, tvrdil, že je nevinný. O prvej vražde sa vraj dozvedel až od vyšetrovateľa a keď sa stala druhá, sedel v aute a počúval hudbu. Na svedomí ju má práve jeho bratranec Vladimír, ktorý ho krivo obvinil. Na pojednávaní vyhľadával aj najmenšie rozpory v bratrancových výpovediach, robil si podrobné poznámky.
V piatok ešte predseda senátu čítal písomné dôkazy. Medzi iným i výsledky vyšetrenia na detektore lží – polygrafe. Podľa záznamov Vladimír G. na otázky týkajúce sa vrážd nehovoril pravdu. Celkom pravdivo ale na chúlostivé otázky neodpovedal ani Grofčík (vyšetrenie na polygrafe súdy uznávajú len ako pomocný dôkaz – existujú totiž ľudia, ktorí dokážu oklamať aj detektor lží).
Prokurátor v záverečnej reči navrhol uznať obžalovaného vinným podľa obžaloby a uložiť mu trest na doživotie. Obhajkyňa postavila svoju reč na mandantovej nevine. Poukázala, že priamy dôkaz je len jeden, bratrancovo usvedčenie. No mohlo to byť aj úplne naopak. Páchateľom mohol byť práve Vladimír G., ktorý mal byť postavený aspoň do role spolupáchateľa.
Peter Grofčík si svoju reč pripravil písomne. Trvala takmer hodinu. Opäť podrobne prebral rozpory v bratrancových výpovediach. Vinu prisudzoval jemu: „Dúfam, že ak má Vladimír nejaké svedomie, bude ho trápiť!“
Verdikt súdu znel: Vinný! Rozsudok, ktorým ho odsúdili na doživotie, si vypočul bez väčšieho badateľného pohnutia – ak nepočítame navreté žily na predlaktiach. Ihneď po vyhlásení rozsudku sa odvolal.
