Článok pokračuje pod video reklamou
.
Miroslav Baran z Medzibrodu pred dvadsiatimi štyrmi rokmi skočil nešťastne do bazénu a odvtedy je na vozíčku. Veselý chlap skúsil všetky možnosti, ako sa znova postaviť na nohy. Bohužiaľ, všetky zlyhali. Miroslav však nestratil iskru a verí, že život sa dá prežiť aj s takýmto hendikepom. Dlhé roky žije len s matkou, ale dúfa, že raz sa v jeho živote objaví nejaká dobrá a chápavá žena.
Jedna sekunda mu zmenila život
Miroslav je vyučený maliar – natierač, ale od nehody už nemôže nič robiť. Mal krátko po povinnej vojenskej službe, keď nešťastnou náhodou ochrnul. „Skočil som strmo do bazénu a odvtedy som na vozíčku,“ zhodnotil Miroslav smutnú udalosť a dodal: „V podstate jedna sekunda mi úplne zmenila život.“ So svojím osudom sa už zmieril, musel, inak sa nedá. Boli však chvíle, keď si nešťastný muž siahol na život, a to dvakrát. „Nikomu som nechcel zostať na obtiaž, no vždy ma zachránili,“ vysvetľuje M. Baran. Hoci je ťažké vyrovnať sa s takýmto postihnutím, ľudský život každého človeka je predsa dôležitý. Svedčia o tom aj slová Mirovej matky, pani Majerčíkovej: „Lekári nám najskôr povedali, že sa obávajú najhoršieho, ale napokon to dobre dopadlo. Som šťastná, že môj syn žije.“
Cesta do Ruska nevyšla
Keď bolo jasné, že Mirov život už nie je v ohrození, lekári sa pokúšali o nemožné. Chceli ho postaviť na nohy. Šanca vraj bola... „Po nehode som podstúpil dve operácie. Po prvý raz ma operovali v Bratislave a dopadlo to dobre. Druhá operácia však nedopadla dobre. Dozvedel som sa aj o odborníkovi z Moskvy, ktorý operoval po autonehode aj speváčku Mariku Gombitovú. Napísal som list do Ruska. Bolo to ešte za socializmu, kvôli nejakým problémom sa to oddiaľovalo. Až napokon boli všetky papiere vybavené. Bolo to však na prelome rokov 1989 – 1990. Po revolúcii došlo k zmenám a do tej Moskvy sa mi nepodarilo odcestovať...,“ smutne konštatuje Miroslav Baran. Lekári skúšali ďalšie možnosti. Tri mesiace rehabilitoval aj v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. „Možno, keby ma operovali hneď, bol by som v poriadku,“ uvažuje s odstupom času. Miroslav ešte vyskúšal rôzne možnosti liečby, dokonca navštívil aj liečiteľku. Žiaľ, jeho osud je zrejme nemenný. Miro prežil na vozíčku dvadsať štyri rokov a stále si zvyká.
Dni mu spestrujú záľuby
V neveľkom domci na okraji dediny Medzibrod žije Miroslav so svojou matkou. Tá, hoci má sama zdravotné problémy, o syna sa už celé roky poriadne stará. Nemá to ľahké, ešteže jej pomáha aj ďalší syn, ktorý býva v Detve. Hoci nepracuje, Mirov život vypĺňajú rôzne záľuby. „Zaujímam sa o všetko možné. Zbieram odznaky, žuvačky, pohľadnice, cigarety, recepty na varenie, krížovky... Čítam knižky...“ Miroslav potom, čo nám vymenoval a ukázal svoje zbierky, skonštatoval, že najradšej by behal... Po svojich...
