Poničania mali s Turkami skutočne veľmi negatívne skúsenosti. A nie raz. Po nájazde 6. januára 1687 zostali Poniky vyľudnené. Turci odvliekli aj pána farára. Do zajatia padlo asi 300 ľudí, odvliekli takmer všetku omladinu, časť domov vyhorela. Útekom sa zachránila necelá päťdesiatka domácich.
Poniky ale zažili aj veľmi slávne časy. Patrili medzi najväčšie sídla v okolí, za čo vďačili ťažbe a spracovaniu železnej rudy, zvlášť potom, ako v roku 1732 začalo tiecť roztavené železo z modernejšej vysokej pece v terajšej Ponickej Hute. V tom čase mali Poniky oveľa viac obyvateľov ako v súčasnosti. Žiaľ, železiarska sláva začala opadať. Stalo sa to po roku 1870, keď do hry vstúpila Podbrezová.
Ale ako sa to všetko v začalo? Podľa listín boli Poniky založené 27. júla 1284, keď majster Filip de Turchus dostal do užívania obec aj s chotárom od kráľa Ladislava IV. Poničania sa teda môžu hrdiť bohatými, ale i starobylými dejinami. Ba aj slávnymi rodákmi, ako napríklad Štefan Žáry, ktorý je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry. Kým ale zakončíme krátky historický exkurz, pár slov o samotnom názve obce - určite nemá nič spoločné s kopytníkmi zvanými poníky (a už vôbec nie s tým, žeby Turci pricválali plieniť Poniky na poníkoch). Najpravdepodobnejšie sa názov odvíja od toho, že miestne pramene „ponikajú“, teda unikajú do zeme.
Čím žijú Poniky dnes
Pri otázke, na čo sú dnešní Poničania najviac hrdí, čím sa môžu pochváliť – dostali sme takmer unisono odpoveď – na kultúru! Tým bol ale myslený aj folklór pod vedením Miroslava Šávolta, Mgr. Martiny Ballekovej a Veroniky Šávoltovej. Miestny súbor Poničan je známy široko – ďaleko. Posledne obec reprezentoval na festivale v Heľpe. V súbore nechýba ani dorast, zastúpený aj tými najmenšími. Veľmi známa je i každoročná súťaž Ponická fujarka, súťaž detí v speve ľudových piesní i prehliadka detských folklórnych súborov zo Slovenska a aj zo zahraničia pod názvom „Zdola ponickýho mlyna“.
„Veľmi nás teší“ – prízvukovala starostka obce Oľga Koscová, - „že do verejného života sa zapájajú aj najstarší obyvatelia obce, aj sedemdesiat – osemdesiatročné ženy. Také ako napríklad Anna Koleničková, Zuzana Iskrová alebo Zuzana Pelcová. Vedia robiť veľmi pekné výšivky. Na pôvodné remeslá sa zase orientujú manželia Kapustovci.“
Načreli sme medzi starších Poničanov a tak sa musíme zmieniť aj o klube dôchodcov, ktorý dostal priestory v materskej škole. „V klube je veľmi aktívny jeho predseda Jozef Vajs spolu s ďalšími členmi výboru“ - vysvetľuje starostka. „Dôchodcovia sa v klube pravidelne stretávajú, zíde sa ich tam aj cez štyridsať. Chodia i na zájazdy. Nedávno boli v Banskej Štiavnici a Svätom Antone.“
Trošku sa ešte vrátime ku kultúre – občianskemu združeniu CEPA sa podarilo ku kultúre pritiahnuť aj deti z rómskej osady Lešť. Aktívne je najmä ich detské divadlo a veľkej priazni sa teší tanečný súbor Romanipe Lešťan. Temperamentné vystúpenia detí z tohto súboru, či už ide o rómske tance, či tance latino alebo disco, reprezentovali Poniky na viacerých podujatiach.
Poľovníci, hasiči,
antifašisti, turisti...
Už sme hovorili o klube dôchodcov, musíme teda načrieť aj do ďalších spoločenských organizácií. Ako to potvrdila i starostka obce, aktívni sú protifašisti. JUDr. Vladimír Kucej, pod vedením ktorého pracujú, je doslova neúnavný. Organizuje kvízy, stretnutia.
Nielen v Ponikách sú dobre známi hasiči z dobrovoľného hasičského zboru. Jeho veliteľ Ján Pelc má byť na čo hrdý. Ponickí hasiči (medzi ktorými nechýbajú ani dievčatá), viackrát úspešne reprezentovali obec na rôznych súťažiach, ako napríklad vo Vlkanovej. No zasiahnuť vedia aj keď skutočne horí - toť prednedávnom pomáhali pri likvidácii požiaru v Hrochoti.
Takto by sme mohli pospomínať jednu spoločenskú organizáciu po druhej – včelárov, turistov, ktorí začínajú obnovovať svoju činnosť, či poľovníkov z Poľovného združenia Bukovina, ktorých plesy sú natoľko populárne (každý rok ich usporadúvajú inde – raz v Ponikách, potom Ponickej Hute, inokedy v Ponickej Lehôtke), že sa na všetkých záujemcov ani nedostanú lístky. A keď sme pri spoločenskom živote: na Obecnom úrade v Ponikách obnovili rôzne spoločenské obrady, či už je to uvítanie detí do života, alebo významné výročia sobášov.
Kde tlačí Poničanov päta
Kto navštívil Poniky po niekoľkých rokoch, videl zmenu. Zmenu k lepšiemu. Vo vynovených autobusových zastávkach, v tržnici v Ponickej Hute, tržnici pred obecným úradom. Keď sme sa ale starostky opýtali, čo ich najviac mrzí, v čom vidia najväčší problém – odpoveď bola jednoznačná: „Vodovod a kanalizácia!“
S vodou boli problémy už dávnejšie. Poniky zásobuje vodou niekoľko prameňov, časť z nich je v krasovej oblasti. Stačí aby popršalo a voda sa zakalí. Zakalená voda nie je síce závadná, no je prinajmenšom negustiózna. Ale aj to sa za pochodu rieši. Pred dokončením je vodojem v Ponickej Hute, Stredoslovenská vodárenská prevádzková spoločnosť a.s. Banská Bystrica práve realizuje rekonštrukciu vodovodu na Družstevnej ulici až po materskú školu. Najlepším riešením zásobovania vodou by bolo prepojenie na zdroj z Čerína. Táto možnosť je stále v rokovaní.
„Vízií toho, čo by ešte bolo potrebné urobiť“ – hovorí Oľga Koscová – „je veľmi veľa. Smola je v tom, že možnosti sú obmedzené.“ Rekonštrukciu by si napríklad zaslúžil kultúrny dom v Ponikách (pre zaujímavosť - v Ponikách sú dokonca tri kultúrne domy – v každej časti, obce, teda aj v Ponickej Lehôtke a Ponickej Hute po jednom). Žiadosť o rekonštrukciu v rámci fondov z Európskej únie je už na príslušnom ministerstve, pričom čakajú na výsledok. V obci chýba telocvičňa, lyžiarsky vlek...
Čo vedenie obce mrzí, je povedzme ľudská nezodpovednosť. Za ochranu životného prostredia je každý. No veľa sa nájde takých, čo odpad radšej potajme vyvezú von, na divokú skládku. Ľudia poukazujú na voľný pohyb psov v obci, nežiaduce sú zložité administratívne úkony na úradoch, ktoré sú potrebné ku každej žiadosti, každému povoleniu. A problémom bol i vandalizmus. Tu sa rozhodli postupovať nekompromisne: „Kto urobí priestupok“ – tvrdí starostka – „toho si voláme na priestupkové konanie. Ak je spôsobená škoda vyššia, voláme políciu!“
Bude Poniky vyhrievať biomasa?
Biomasu zvyknú označovať za veľmi vhodné alternatívne palivo. V Ponikoch majú navyše tú výhodu, že tam funguje obecný podnik lesov. O drobný drevný odpad by núdza nebola. Problém je len v tom, že na vykurovanie biomasou bežná kotolňa, s bežnými pecami, nestačí. „Biomasou by sme mohli vykurovať materskú i základnú školu, zdravotné stredisko i obecný úrad“ – vysvetľuje Oľga Koscová. „Prinieslo by to významné úspory v nákladoch na vykukrovanie. Združilo sa nás viac obcí – aj mimo mikroregión – Králiky, Riečka, Ľubietová. Projekt sme už podali. Teraz čakáme, čo bude ďalej...“
Na záver, namiesto bodky
Poniky sú síce len asi desať kilometrov od Banskej Bystrice, no ak tam zavítate, cítite sa, akoby ste prišli do iného kúta Slovenska. Nenájdete tam ani zbla z bystrického ruchu a prašnosti. Krásna príroda, ktorú si možno doslova vychutnať, hubársky raj.
Poničania sú síce na históriu svojej obce hrdí, no je pre nich zároveň tak trošku frustrujúce, že kedysi, pred pár sto rokmi, tam žilo viac ľudí ako v súčasnosti. Momentálne počet obyvateľov ani neklesá, ani nestúpa. Ľudia tu boli naučení žiť s pôdou, poľnohospodárstvom, naučení boli tvrdo pracovať. A teraz tu cítiť aj nezamestnanosť. Veľkým zamestnávateľom tu bolo družstvo. Kedysi poľnohospodársky gigant upadol. Ale jeho nástupca, spoločnosť Agro, rozbieha činnosť v stále väčšom rozsahu. Významné miesto má v Ponikoch výrobca postrekovačov Agrio, s. r. o. prosperovať začína družstvo chovateľov oviec. Po niekoľkých rokoch dokonca ožíva i lom Bôrovie.
Vyzerá to teda tak, že Poniky perspektívu majú. Svedčí o tom i fakt, že sa sem začínajú sťahovať ľudia z miest. Nie chalupári, ale trvalí obyvatelia, ktorí domy nielen odkupujú, ale chcú stavať nové. To všetko hovorí o tom, že stará sláva Poník, alebo ako je to uvedené v prastarých análoch – „zeme zvanej Panyk“ ešte môže byť vzkriesená. Môže sa zobudiť ako Šípová Ruženka. Zvlášť, keď obec o tri roky oslávi krásne jubileum – svojich 725 rokov.
