Odišiel 15. mája 2006 vo veku nedožitých 87 rokov. Posledná rozlúčka s Jozefom Šebom bola 19. mája 2006 na miestnom cintoríne v Tajove. Skromného a vysoko váženého človeka si prišlo uctiť vyše tisíc ľudí zo Slovenska, aj z Čiech. Aj vo svojom vysokom veku bol aktívny, zaujímal sa o spoločenské dianie v obci, písal články, čítal knihy, ktoré dovtedy nestihol...
Jozef Šebo začal svoju životnú púť vo Valaskej, kde sa 14. novembra 1919 narodil. Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Banskej Bystrici v roku 1940 zasvätil svoj život vedomostichtivým deťom. Ako učiteľ odovzdával žiakom nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické rady, učil ich k úcte k prírode, vzťahu k hudbe, divadlu. Takého si Jozefa Šebu pamätajú bývalí žiaci na Kordíkoch, v Tajove a v Banskej Bystrici. V Tajove zapustil silné a hlboké korene. Zúžitkoval svoj všestranný talent a naplno sa venoval kultúrnej a osvetovej práci. Nielen obyvatelia z okolia Banskej Bystrice obdivovali jeho všestrannosť. Mal veľkú zásluhu na pomenovaní škôl a kultúrnych ustanovení menami veľkých tajovských rodákov. Po Gymnáziu J.G.Tajovského, lýcea v Nadlaku, kde Tajovský pracoval ako bankový úradník, nesie od roku 2004 jeho meno aj základná škola v Podlaviciach. A samozrejme Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Jozef Šebo vyvíjal maximálne úsilie na pomenovanie nového mostu v Bratislave po slávnom vynálezcovi z Tajova, Jozefovi Murgašovi.
Bol dobrým synom, bratom, manželom, vzorným otcom. Mal obdivuhodnú trpezlivosť a pochopenie pre každého. Nie náhodou ho ocenila aj Matica slovenská, keď ho vyhodnotila ako najlepšieho sprievodcu v rámci literárnych múzeí na Slovensku. O odbornosti a ľudskom vystupovaní svedčia aj zápisy v kronike návštevníkov Pamätného domu Jozefa Gregora Tajovského a Pamätnej izby Jozefa Murgaša v Tajove. V spolupráci s Literárnym a hudobným múzeom v Banskej Bystrici vykonával lektorskú prácu od roku 1968. Pri listovaní v kronike nájdeme pochvalné zápisy nielen v slovenskom, ale aj v anglickom, španielskom, japonskom a ďalších jazykoch. Aj vďaka nemu patrili spomenuté expozície slávnych tajovských rodákov medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. Mal zásluhu aj na ich zriadení. Šíril ich slávu a odkazy na Slovensku i v zahraničí.
S Jozefom Šebom sa prišla rozlúčiť aj najbližšia rodina Tajovského. Neter Helena Gregorová z Banskej Bystrice, z Prahy prišli vnuk Vladimír a vnučka Tatjana s manželom. Zaspomínali si na posledné stretnutie v Prahe v roku 2004, keď si na slávnosti pripomenuli 85. narodeniny Jozefa Šebu. Prezentoval tam svoju knižku „Z drobných čriepok z bohatého života J. G. Tajovského“, ktorú sám zostavil. Inšpirátorkou napísať knihu aj o sebe bola dcéra J. G. Tajovského Dagmar Gregorová-Prášilová. Tak vznikli „Smidky môjho chlebíka“(2005). Priblížil nám detstvo, rodinu, priateľov a bohatú profesionálnu a ochotnícku činnosť.
Svoju úspešnú divadelnú dráhu odštartoval vo Valaskej - najprv ako šepkár, neskôr ako herec. Pokračoval v nej na Kordíkoch, kde už nacvičoval aj hry a recitácie s deťmi i dospelými. A priúčal sa aj režisérskej profesii. V roku 1946 založil v Tajove Divadelný krúžok Miestneho odboru Matice slovenskej. Naštudoval vyše sto divadelných hier, hlavne Tajovského, absolvoval množstvo divadelných prehliadok, získal vysoké ocenenia a uznania.
Bol dobrým hercom aj režisérom. Ale aj kantorom, kronikárom, správcom osvetovej besedy, starejším. Spolupracoval na prípravách televíznych filmov a rozhlasových relácií. Z množstva ocenení a vyznamenaní si vážil Medailu J. A. Komenského, Cenu ministerstva školstva SR, ocenenie Matice slovenskej, medailu D. G. Licharda za celoživotnú divadelnú a kultúrnu aktivitu a hlavne úprimné a milé slovo. A vlastnú filozofiu, ktorá ho sprevádzala po celý život: „Byť a zostať človekom.“
Vzorne sa staral o hroby J. G. Tajovského, Hany Gregorovej, Eduarda Gregora a o symbolický hrob reverenda Murgaša. Teraz odpočíva spolu s nimi... Zaslúži si byť ďalšou váženou osobnosťou Tajova.
Jozef Šebo zostane navždy v našich srdciach.
Autor: Zlata Troligová