Keď som minulý týždeň zazvonila pri bráne Damašekovcov z Bušiniec, vykukol spoza dverí sedemročný chlapček s tmavými okuliarami na očiach. Po mesiaci strávenom na nemocničnom lôžku je konečne doma. Hrozivo vyzerajúce stehy na ľavom očku mu však neustále pripomínajú deň, keď mu o rok starší Gabriel O., spôsobil zranenie, na ktoré už nikdy nezabudne. Úder bol presný a rana príliš hlboká na to, aby sa lekárom podarilo zachrániť Jarkovo oko. „Váš syn už na ľavé oko nikdy nebude vidieť,“ to bol verdikt lekárov banskobystrickej nemocnice, s ktorým sa nešťastní rodičia aj starí rodičia pokúšajú márne vyrovnať. Nedeľňajšie popoludnie 11. júna 2006 obrátilo život mladej rodiny hore nohami. Čo bolo doposiaľ dôležité, stratilo na význame a dnes sa všetci modlia za Jarkovo zdravie.
„Vypichnem ti to žabie oko!“
Aj napriek tomu, že bola nedeľa, boli manželia Damašekovi v práci. Chod domácnosti a starostlivosť o vnúčence spočinuli na pleciach starých rodičov. Pekné počasie vylákalo Jarka, spolu s jeho sestrou Jankou a ich kamarátom Maťkom, na neďaleké futbalové ihrisko, kde bol postavený stan. „V stane sme sa chceli hrať. Rozhodli sme sa, že to bude náš bunker,“ hovorí Jarko a hanblivo skláňa hlavu. Nerád spomína na udalosti z pred vyše mesiaca. Čo sa vlastne v to nešťastné popoludnie stalo, sa dozvedám od Jarkovej starej mamy, ktorá prežila najväčší šok vo svojom živote. „Prosil ma, aby som ho pustila s kamarátom na ihrisko. Nechcela som ho pustiť. Ale Jarko vie ako na mňa. Uprosil ma,“ rozpráva nešťastná pani Silvia. Dodnes si vyčíta, že keby svojho vnúčika nepustila na ihrisko, nebolo by došlo k tragédii. Nikto však nemohol tušiť, ako dopadne detská hra, ktorá začala celkom nevinne. Detský smiech ustal po príchode 10 – ročného Gabriela O. Ten začal hádzať do stanu kamene. Upozornenia a prosby jeho vrstovníkov ho len povzbudzovali k tomu, aby stan zasypával čoraz väčšou spŕškou kameňov. Vzápätí podišiel k stanu a vytrhol zo zeme ostrý kôl o ktorý bola upevnená jedna časť stanu. Nebezpečne sa priblížil k vetraciemu okienku, odkiaľ vykúkala Jarkova hlava. „Zakričal na mňa, že mi vypichne to žabie oko, zahnal sa...,“ nedopovie Jarko a stratí sa v izbe. Viac o tom nechce hovoriť. „Trpí, plače, neustále sa nás pýta, či ešte bude vidieť,“ hovorí Jarkova starká so slzami v očiach a vtedy sa do rozhovoru zamieša Janka, Jarkova staršia sestra. „Videla som ako mu Gabo pichol kolom do oka. Jarko vykríkol od bolesti a my sme sa preľakli. Keď som videla, ako mu pomedzi prsty tečie krv, rozplakala som sa,“ spomína. Neďaleko ihriska býva rodina Zauškovcov. Keď domáci pán začul detský krik a nárek, okamžite vybehol von. Myslel si, že sa odtrhol jeho vlčiak a napadol hrajúce sa deti. Keď zbadal Jarka pochopil, že príčinu tragédie treba hľadať inde. Čas na lapanie vinníka, ktorý ublížil malému chlapcovi, nebol. Krv stekala po Jarkovej tvári a dočervena farbila jeho tričko. „Keď som vnúčika zbadala v bráne, zostala som ako obarená. Keď odchýlil rúčku, ktorou si zakrýval skrvavené oko, zbadala som, že tam má len jednu veľkú dieru. Nastala panika. Všetko sme nechali tak. Chlapca sme naložili do auta a rýchlo sme utekali do krtíšskej nemocnice,“ rozpráva pani Silvia.
Ak nebudem vidieť, radšej zomriem
Lekári v nemocnici okamžite odhadli vážnosť chlapcovho poranenia, ktoré si vyžiadalo prevoz do banskobystrickej nemocnice. Jarkovi rodičia sa len útržkovito dozvedali, čo sa vlastne prihodilo. Správa o veľkom nešťastí, ktoré sa prihodilo ich synčekovi, ich zastihla v práci. Mozaiku udalostí si skladali z informácií, ktoré prichádzali z každého kúta. Jarko podstúpil náročnú, takmer 6 – hodinovú operáciu. Počas nej sa všetci jeho blízki modlili a prosili nebesá, aby ich milovaný chlapček videl na obidve oči. Nestalo sa tak. „Lekári nám povedali, že poranenie bolo veľmi vážne. Ostrý predmet, ktorý Jarkovi doslova vypichol oko, sa zastavil len milimeter od mozgu. Môžeme byť radi, že nám Jarko vôbec žije,“ rozplače sa pani Silvia.
Najťažšie chvíle vo svojom živote prežila aj nešťastná matka, ktorá bola počas hospitalizácie v nemocnici so svojim synom. „Veľmi zle znášal nemocničné prostredie. Denne sa ma aj tisíckrát spýtal, či bude vidieť,“ hovorí smutným hlasom a ticho sa opýta: „Čo som mu mohla povedať? Dávať mu plané nádeje?,“ dodá. Niet dňa, aby jej oči nezaliali slzy. Nedávno z Jarkových úst vyšla veta, ktorá ju zaskočila. „Maminka, ak nebudem vidieť, tak radšej zomriem,“ povedal malý prváčik, ktorému sa síce rana na oku časom zahojí, ale vidieť naň už nikdy nebude. Aby sa s tým vyrovnal, bude potrebovať pravdepodobne aj pomoc psychológov. „Je úplne ako vymenený. Vždy bol trochu plachý a nesmelý. Teraz stále plače a ukrýva sa pred svetom. Lekári povedali, že jeho správanie spôsobil veľký šok a nie je vylúčené, že táto udalosť sa mu bude hodnú chvíľu vracať v mysli,“ povie Jarka, ktorá sa počas posledných viac ako štyroch týždňov poriadne nevyspala. Jarko sa neustále budí a kričí zo sna. Jediná potešujúca správa, ktorá prišla od lekárov je vylúčenie možnosti úplného oslepnutia, nakoľko obidve oči sú fyziologicky prepojené.
Kto ponesie zodpovednosť?
V policajnom uznesení je uvedené jasné rozhodnutie. Trestné stíhanie sa pozastavuje, pretože ide o páchateľa, ktorý ešte nie je trestne zodpovedný. „Starší vnuk sa ma nedávno opýtal: Starká, keď by som ja niekomu vypichol oko, tiež sa mi nič nestane?“ povie rozhorčene Silvia, ktorá sa s matkou vinníka stretla len raz. „Prišla pred našu bránu a opýtala sa ma, že či to bol naozaj jej syn, ktorý pichol Jarkovi do oka. Nedokázala som sa s ňou o tom rozprávať. Svoje vnúčence vediem k slušnému spôsobu života. Nechceme z nich vychovať agresívnych ľudí. Dúfam však, že tentokrát spravodlivosť nezostane slepá a vinník bude nakoniec potrestaný.“
„V policajnom zápise je uvedené, že Gabriel hodil do stanu drevený papek, ktorý zasiahol do oka môjho syna. To nemôže byť v žiadnom prípade pravda. Lekári túto možnosť zamietli a potvrdili, že môjmu synovi ublížil ostrý kovový predmet. Dokonca máme aj dôkaz. Kovovú tyčku, ktorú našiel pán Zauška. Aj deti nám potvrdili, že práve ona spôsobila Jarkovi zranenie,“ argumentuje chlapcova matka.
Stretnutie s vinníkom
Keď nedávno cestoval Jarkov otec v autobuse, stretol sa s Gabrielovým otcom. Ten sa ho značne potužený alkoholom opýtal, ako sa darí jeho chlapcovi. Aj napriek tomu, že v tej chvíli srdce nešťastného otca volalo po pomste, nerobil žiadne scény. Len sa pozrel do očí chlapca, ktorý sedel na zadnom sedadle. To on pripravil peklo pre jeho syna. „Pokojne sa usmieval, zatiaľ čo náš syn doma plače,“ povie pani Jarka, ktorá verí, že sa im podarí nájsť právnika, ktorý v spleti paragrafov nájde riešenie, ktoré nenechá spravodlivosť driemať. „Vždy sme sa o svoje deti veľmi báli. Teraz je to oveľa horšie. Viem, že je zbytočné spytovať si svedomie otázkami, ako sme mohli nešťastiu zabrániť. Teraz musíme byť predovšetkým Jarkovou oporou. Čaká nás ešte veľa vyšetrení a možno aj operácie,“ dodá Jarka dúfajúc, že svoj diel nešťastia si už jej rodina vyčerpala a z Jarka bude raz opäť veselý a usmievavý chlapec, ktorý sa aj napriek svojmu zraneniu naučí žiť plnohodnotným životom. My mu tiež držíme palce a veríme, že rany na krehkej detskej duši sa rýchlo zahoja.
