Ľudí sem prišlo asi šesťsto – sedemsto, všetci sa bavia, majú radosť. A to je to hlavné!“ – takto zhodnotil starosta Badína Stanislav Moravčík prvý ročník folklórneho stretnutia „Na badínskych vŕškach“, ktoré sa uskutočnilo minulú sobotu na badínskom futbalovom štadióne. Hoci s ničím podobným nemali dovtedy skúsenosť, bolo sa na čo pozerať. Veď len v sobotu vystúpilo na javisku pod tribúnou vyše dvesto účinkujúcich!
Viete ako nazývajú Badínčanov? Hlobáni. Vraj kvôli ich typickej povahe. Nárečový výraz „hlobáň“ možno preložiť ako tvrdohlavec. Pravému Badínčanovi nikto nič len tak nerozkáže. Ale v badínskom podaní je to taký milý, usmievavý tvrdohlavec. Preto sa malý Hlobánik stal symbolom tohto podujatia. Postavička v typickom klobúčiku so šibalskými očkami sa usmievala nielen z plagátov a propagačných kalendárikov, ale aj z pútača na štíte prekrytého javiska. A skutočne pridala na nálade. Aj keď sa istý čas zdalo, že prvý ročník vybuchne. Ľudí rozohnal nečakaný lejak, našťastie nie nadlho. Počasie sa umúdrilo, program mohol pokračovať.
Čo stretnutiu
predchádzalo
Aj keď Badínčania nazvali svoje podujatie skromne „stretnutím“, mohli ho celkom pokojne nazvať festivalom, hoci neprekročilo rámec regiónu. „Už dávnejšie sme rozmýšľali nad tým, zorganizovať niečo podobné ako v iných obciach, napríklad v susednom Hronseku“ – priznáva starosta.
Poobzerali sa po okolí, medzi iným zistili, že Badín nie je na Slovensku osamotený, že existuje Horný aj Dolný Badín, oba v okrese Krupina. Potom len zostávalo premýšľať, organizovať. Pre neskúsený tím to bola tvrdá robota, hoci vypomohlo i Stredoslovenské osvetové stredisko v Banskej Bystrici. Ale vyplatilo sa!
O najlepšiu
hlobánsku fučku
Každý kraj, každá obec, má nejaké typické jedlo. Badínčania sa zhodli, že pre nich to najtypickejšie je hlobánska fučka. Tak v jej varení usporiadali na sobotňajšom folklórnom stretnutí súťaž. Pod prístreškami zápolilo päť družstiev (zostavené bolo i šieste, žiaľ, elektrické rozvody nevládali utiahnuť ďalšiu dvojplatničku). Súťažiacim navážili po dva kilogramy zemiakov na rozvarenie. K tomu podľa potreby múku a ďalšie prísady. Našu pozornosť upútala trojica mladých mužov v kuchárskych čiapkach, červených tričkách a zásterách s nápisom „Perfektná fučka – Zubák, Riečan, Kvasnička“. Sami sa hrdo nazývali „Badínske národné družstvo“. Keď sme sa ich opýtali, ako podľa ich receptu uvariť najlepšiu fučku, hovorca družstva Martin Riečan sa len potmehúdsky usmial: „Rýchlo a chutne!“ Mal pravdu. Porota pod predsedníctvom profesionálneho kuchára Jozefa Talpása prehlásila za najlepšiu fučku práve tu ich! Súťažné práce dostali na ochutnávku i diváci. Podľa starostu sa po fučke z desiatich kilogramov zemiakov len tak zaprášilo. Išla na dračku!
Na pódiu sa blysli i domáci
Badínska mužská spevácka skupina Javory má už za sebou roky účinkovania. Samozrejme, že nemohla chýbať na javisku. Ale to, že sa predstaví aj miestna ženská spevácka skupina, bolo prekvapením! Bolo to vôbec jej prvé vystúpenie. Ale poďme po poriadku: Na pódiu sa najprv predstavila domáca omladina – milé vystúpenie detí z materskej školy, a potom to už išlo rad za radom. Nechýbal ľudový rozprávač Pavol Šperka z Čierneho Balogu, pozdraviť prišli i folklórnici z Dolného Badína, Hrochote, Priechodu, Hronseku atď. Na pódiu sa ale roztancovali i také známe folklórne telesá ako súbor Urpín, či Partizán. No a čo k tomu mohlo lepšie chutiť ako guláš od poľovníkov, ktorí pri tejto príležitosti nešanovali divinou?
Na záver len toľko: všetci, s ktorými sme sa rozprávali, sa zhodli na jednom: „Veríme, že sa z tohto stretnutia stane tradícia!“
Keď je lieska ako žena
Sprievodným podujatím folklórneho stretnutia „Na badínskych vŕškach“ bola premiéra pôvodného dokumentárneho videofilmu „Lieska ako žena“, venovaného chýrečnému badínskemu košikárovi Pavlovi Moravčíkovi. O dokumente sme sa porozprávali so starostom obce Stanislavom Moravčíkom.
Pán starosta, čo stálo za zrodom dokumentu Lieska ako žena?
Ujo Moravčík je košikár známy na celom Slovensku. Chodil po školách, učil deti košikárstvu. Patrilo sa nám nejako si ho povšimnúť a vytvoriť dokument, aby bola zachovaná umelecká pamiatka na tohto významného umeleckého košikára. Chceli sme upozorniť aj na to, s akou láskou sa dá niečo robiť a on tie košíky robí s veľkou precíznosťou a láskou. Chce nimi potešiť ľudí a niektoré dokonca rozdáva zadarmo.
Ako dlho trvalo natáčanie dokumentu?
Začali sme skoro na jar, keď bol ešte aj sneh. Tvorcovia filmu, pán Pavol Halaj a Miroslav Moravčík, chodili za ujom domov a pomaly natáčali. Tak vznikol dokument, ktorý si myslím, že je kvalitne a dobre spracovaný.
Chceli ste dokumentom poukázať na krásu remesla a ukázať tak aj mladým krásu košikárskeho umenia?
Samozrejme, že sme sa snažili aj o to. Je to dosť ťažká robota, ktorá si vyžaduje nesmiernu precíznosť, takže je ťažké niekoho k takémuto remeslu prilákať. V Badíne bolo predtým šesť košikárov a ujo Moravčík je posledným žijúcim. Ako to bolo vo filme spomenuté, „keď jemu vypadne nôž z ruky, tak pravdepodobne nebude mať kto košíky robiť“. Následníka medzi mladými zatiaľ nemáme. No stále veríme, že sa nájde človek, ktorý si nájde vzťah ku košikárstvu a bude pokračovať v peknej tradícii.
Vo filme ste sa na krátky čas objavili aj vy, ako sa vám pozdávala rola herca?
Bolo treba pomôcť pri hľadaní liesok tak som sa na túto úlohu podujal aj ja. Samozrejme, že ma to aj zaujímalo, preto som bol pár krát pri natáčaní a som veľmi rád, že som mohol byť spolutvorcom dokumentu.
Čo vám napadlo ako prvé, keď ste videli výsledok niekoľko mesačného snaženia?
Že vzniklo celkom pekné dielko. Som rád, že máme na uja Moravčíka takúto pamiatku.
Autor: Jakub Bubeník
