Pamätám si však na prípad, keď sme sa dozvedeli, že nejaká rodina, ktorá vyznáva satanizmus, sa chystá v neďalekom okrese upáliť 5 – ročného chlapčeka. Spolu so svojou mamičkou mal skončiť v našom domove. Neprišli však.
Materinské pohladenie nikdy nepoznala. Rozprávky na dobrú noc jej čítali vychovávateľky v detskom domove. Dnes už 20 – ročná Magdalénka Botošová, spolu so svojimi kamarátkami bez ozajstného domova, snívala sny o šťastnej a harmonickej rodine. Keď dovŕšila osemnásť rokov, brány domova sa otvorili. V dlaniach zvierala tašku a samej seba sa spytovala, kam ísť. Jej vzdialení príbuzní žili v neďalekom Veľkom Krtíši. Rozhodla sa preto odcestovať k nim. Verila, že „vlastná krv“ ju neodvrhne a poskytnú jej strechu nad hlavou. Poskytli, ale cena bola privysoká.
Sklamaná a tehotná
Z kúpelne vyšla mladá mamička. Malej útlej dievčine by ste sotva hádali pätnásť. Usmieva sa, ale veľké hnedé oči má smutné. Onedlho budú tomu dva mesiace, ako ju sociálni pracovníci zo susedného okresu priviezli do lučenského domova pre osamelých rodičov s deťmi. Okrem jednej igelitky si so sebou priniesla kopec nepríjemných spomienok na zbabraný život. „So svojou matkou som sa prvýkrát stretla ako osemnásťročná. Hľadela som na ňu a vôbec nič som k nej necítila. Bola to pre mňa cudzia žena, ktorá sa ma kedysi vzdala a vykašlala sa na mňa. Čo môže cítiť človek, ktorý spozná svoju matku už ako dospelý?“, spýtavo pozrie Magdalénka. V tej chvíli sa mi slová derú na jazyk len veľmi ťažko, pretože ten, kto to nezažil, si takúto situáciu sotva dokáže predstaviť. „Myslela som si, že u vzdialených príbuzných nájdem domov. Od začiatku som však pre nich bola len zdrojom príjmu. Bola som bez práce. Každý mesiac som sociálnu dávku videla akurát vtedy, keď som si ju preberala na pošte. Peniaze som im musela odovzdať a mne nezostalo nič. Stále ma posielali nájsť si nejakú prácu v zahraničí. Vraj môžem žobrať, alebo robiť prostitútku,“ rozpráva dlhovlasá dievčina, ktorá nemala šťastie ani v láske. Našla si priateľa, s ktorým sa po čase rozišla. Vzťah nezostal bez následkov. Až keď bola Magdalénka v siedmom mesiaci tehotenstva, rozhodla sa navštíviť otca dieťaťa. Zbytočne. Otcovstvo zaprel a ona opäť zostala na všetko sama. Príbuzní však zavetrili ďalší možný zdroj príjmu. Spolu s dieťaťom prídu aj ďalšie peniaze. „Začali ma nahovárať, aby som im dieťa hneď po pôrode nechala a odišla do zahraničia. Mala som ísť robiť prostitútku, alebo žobrať. Peniaze by som samozrejme musela poslušne odovzdávať,“ hovorí čerstvá mamička, ktorá myšlienku, že by sa mala svojho dieťatka vzdať, ihneď zavrhla. Termín pôrodu sa blížil a v dome Magdalénkiných príbuzných sa nekonali žiadne prípravy na príchod nového človiečika. „Nemala som žiadnu výbavičku. Potajomky som si ušetrila peniaze na jednu detskú súpravu. To bolo všetko, čo som mala. Začala som mať obavy, čo so mnou bude. Od kamarátok som sa dozvedela, že existuje domov pre osamelých rodičov, kde by som mohla bývať spolu s dieťaťom. Neváhala som a zašla som na sociálne oddelenie vo Veľkom Krtíši. Veľmi mi pomohol pán Berky. Odviezol ma do Lučenca, kde sa nachádza toto zariadenie a mne sa v tej chvíli uľavilo. Vedela som, že sa už nemusím obávať odlúčenia od svojho dieťatka,“ dodá Magdalénka.
Musíme si pomáhať
„Keď som prvýkrát uvidela Magdalénku, mala som zmiešané pocity. Doposiaľ sme tu nemali mamičku, ktorá bola tesne pred pôrodom,“ hovorí Iveta Paučová, vedúca Domova pre osamelých rodičov s deťmi v Lučenci. „Tehotná dievčina prišla len v tom, čo mala na sebe, s pár vecami v igelitke. Mali sme necelé dva týždne na to, aby sme pre dieťatko pripravili aspoň základnú výbavičku. Poviem úprimne, trošku som sa toho bála. Dnes je malý Sebastián našim miláčikom,“ hovorí vedúca, ktorá sa opäť podujala na neľahkú úlohu. Prácne zháňala po susedoch a po známych niečo do výbavičky pre najčerstvejší prírastok do domova. „Magdalénka nemala ľahký pôrod. Vytrpela si toho naozaj dosť a nakoniec ju neminul cisársky rez. Spolu s kolegyňami sme ju chodili navštevovať do pôrodnice. Najväčším problémom bolo zohnať postieľku a kočík pre bábätko. Ako na zavolanie k nám prišla pani Ličková, ktorá nám doniesla kočík po vnučke, pretože ho už nepotrebovala a tiež pani Kontrišová, ktorá okrem toho, že nám podarovala postieľku, priniesla aj výbavičku. Spolu s mladou mamičkou sme jej za to nesmierne vďační,“ hovorí pani Iveta, ktorá si Magdalénku vzala pod svoje ochranné krídla. Spolu navštevujú detskú poradňu a tiež sono. Veľakrát vstane, keď počuje, že Sebastián zaplakal. Prebaľovanie a kúpanie drobčeka je pre obyvateľky domova tiež samozrejmosťou. „Pani vedúca je pre mňa ako moja mama, ktorú som nikdy nepoznala. Veľmi mi pomáha, hlavne okolo maličkého, pretože sama by som starostlivosť o neho určite nezvládla,“ povie dlhovlasá dievčina. „V našom domove môže matka spolu so svojimi deťmi bývať maximálne jeden rok. Za tento čas sa jej snažíme pomôcť nájsť si prácu a tiež ubytovanie. Ženy k nám prichádzajú veľakrát len v tom, čo majú práve na sebe. Väčšinou po hádke s manželom. V prvom rade potrebujú strechu nad hlavou a deti pokojné zázemie. Bohužial,
naše kapacity sú obmedzené a preto vedieme poradovník. Stáva sa, že niektorá žena sa uchádza o pobyt v našom dome, ale jednoducho nepríde, alebo sa po pár dňoch rozhodne vrátiť späť do prostredia, z ktorého k nám prišla. Bojím sa však, že veľa mamičiek aj napriek tomu, že u nás strávi dvanásť mesiacov, nečaká ružová budúcnosť. Nájsť vhodné bývanie a tiež prácu, nie je jednoduché. Väčšina žien, ktorým pomáhame, nemá ukončené stredné vzdelanie,“ hovorí vedúca domova.
Sedím v útulnej kuchynke, kde debatujú dve mamičky. „Dnes som sa bola informovať na prácu. Veľmi by som si chcela urobiť kurz šičky,“ hovorí jedna z nich. Druhá sleduje deti, ktoré vo vedľajšej obývačke sledujú popoludňajší seriál. Všetko navodzuje dojem rodinnej idylky. Niektoré ženy sú tu pár mesiacov, iné majú najvyšší čas pomýšľať o tom, čo bude ďalej, pretože doba ich pobytu v domove sa onedlho skončí. „Vždy im pripomínam, že bývanie u nás je len dočasné riešenie. Za ten čas, čo sú v domove, stanú sa z nás kamarátky. Strávime spolu veľa času, rozprávame sa, dokonca spolu niekedy varíme a pečieme. Keď má niekto v domove sviatok, nesmie na stole chýbať torta, alebo koláče. Veľmi rada spomínam na minuloročné Vianoce. Vtedy som si dokonca poplakala. Boli naozaj veľmi pekné a mnohé deti, ktoré boli v domove, si prvýkrát v živote našli pod vianočným stromčekom darček. Sú to situácie, ktoré nenechajú nikoho chladnými a ľahostajnými,“ rozpráva vedúca a ženy sediace za kuchynským stolom jej prikyvujú. O chvíľu sa vo dverách zjaví blonďavý chlapček. „Teta, kedy sa znovu pôjdeme kúpať?“, skríkne. V bazéne na boľkovskom letisku sa všetkým náramne páčilo. Niektoré deti dokonca prvýkrát skúsili, aké je to zaplávať si pod holým nebom v priezračnej vode. „Som veľmi rada, že nám Ivetka Sľuková vyšla v ústrety a bezplatne nám umožnila využívať bazén v čase letných horúčav. Nielen deti, ale aj ich mamičky si radovánky vo vode nevedia vynachváliť,“ dodá vedúca a nezabudne spomenúť pána Šimka, ktorý nezištne pomohol mamičke s dvoma malými deťmi dostať sa z ulice. Rovnako pani Dianu Matúškovú, ktorá už niekoľkokrát darovala ošatenie obuv a tiež hračky. Veľmi cenná bola aj pomoc, ktorá prišla zo Strednej zdravotníckej školy v Lučenci, ktorá viackrát uskutočnila školskú zbierku šatstva a hračiek. Ľudí s dobrým srdcom však bolo omnoho viac. Nie všetci zatvárajú oči pred smutnými ľudskými osudmi. Nikto nemôže vedieť, čo ho ešte v živote čaká a kedy bude odkázaný na pomoc druhých. Ak vás Magdalénkin príbeh nenechal chladnými, môžete jej kedykoľvek pomôcť.