Zvyčajne ale platí – o kultúrnosti ktoréhokoľvek národa svedčí to, v akom stave si udržuje verejné záchody. Sme členským štátom Európskej únie. A sme na to patrične hrdí. Máme ale na európskej úrovni aj sociálne zariadenia? Kto bol u susedov na Západe, musí skonštatovať, že ešte máme čo dobiehať. Hoci aj niektoré naše záchody sa k štandardu aspoň trochu blížia.
Smola je v tom, že človek si nevyberie. Je to fyziologická potreba. Keď musí, tak musí. Ak to raz na človeka príde, nemá inú možnosť, len rýchlo hľadať ceduľku s typickými postavičkami. Alebo pustiť do gatí. V akom stave sú teraz, cez letnú turistickú sezónu verejné záchody v Banskej Bystrici, sme sa boli presvedčiť minulý týždeň.
Hlavná železničná stanica – slovenský štandard
Kšeft ako kšeft. Všetko môže byť predmetom podnikania, tak prečo nie aj záchody? Platí to aj o toaletách na hlavnej železničnej stanici v Banskej Bystrici. V prenájme ich má súkromník, ktorý zamestnáva toaletárky. WC sú tak výrazne označené, že ich neprehliadne ani krátkozrakejšia osoba. Otvorené sú, ako sa na železničnú stanicu s pohybom cestujúcich patrí, nonstop – 24 hodín denne. Ceny za použitie toaliet – dámy aj páni po šesť korún za kabínku, páni štyri koruny za to druhé. Prvé, čo v pánskej časti udrie príchodziemu do očí, je veľký nápis pri umývadlách: Zákaz holenia sa!
„Veru, chodia sa sem aj holiť“ – odpovedala na prekvapenú otázku Anna Rendeková, ktorá sa tu strieda v dvanásťhodinových šichtách. „Sú to najmä bezdomovci a zvyčajne po nich zostáva veľký neporiadok.“
Na to, že letná turistická sezóna vrcholí, tam až tak veľa ľudí nechodieva. Maximálne päťdesiat za zmenu. Čistote zariadení sme nemohli nič vyčítať, bolo vidieť, že toaletárky sa starajú. Celkový dojem – povedzme slovenský štandard. Hoci – rozmaznaný západoeurópsky cestujúci, zvyknutý na iné móresy, by aj nad týmito záchodmi mohol ohŕňať nos.
Autobusová stanica – môžete si vybrať, ale...
Na autobusovej stanici si môžete vybrať hneď z dvoch sociálnych zariadení. Pravda, ak viete že sú dvoje. Cestujúci, ktorý vystúpi z autobusu po niekoľkohodinovej ceste so stisnutými kolenami, si pravdepodobne najprv všimne červeno-modrú stavbu zapasovanú medzi výčap a stánky s občerstvením. Vojdete dnu a – žiadna sláva. Ale keď vás tlačí súra, nerozmýšľate. Pre pánov jedna kabínka, potom už len pisoáre. Ceny – kabínka desať korún, páni na „malú“ päť korún. Záchody sú otvorené denne od siedmej rána do siedmej večer. Na otázku, či tu býva rušno, toaletárka Blažena Doláková len pokrčila ramenami: „Už sa stalo, že za popoludnie prišli iba traja ľudia. Niekedy sa ich nahrnie viac.“ Pani Doláková si ale zavzdychala nad kultúrnosťou niektorých ľudí: „Neviete si ani predstaviť, čo niektorí po sebe nechávajú! Už sa stalo, že som v kabínke našla slipy, plné... no, veď viete čoho! Ba, už tu niekto v takom istom stave nechal nohavice. Doteraz neviem, ako išiel domov.“
Druhé záchody nájdete v prevádzkovej budove. O sympatickej pani sme si najprv mysleli, že je len zákazníčkou. Prekvapivo bola prenajímateľkou a zároveň toaletárkou: „Dlho som bola bez práce tak som si povedala – je to robota ako každá iná. Potrebujem živiť deti, tak prečo to nezobrať? Nuž a zarobím tu tak, ako v hociktorej inej robote“ – hovorí Michaela Siváková. O záchody sa skutočne stará. Z podlahy by ste mohli aj jesť (ale to radšej neodporúčame). Pani Siváková má otvorené denne od šiestej ráno, do desiatej večer. Ako to zvláda? „Večer sem chodí mama, zastúpi ma.“ Návštevnosť? Ľudia, akonáhle vystúpia z autobusu, si vraj najprv všimnú konkurenčné záchody. Aj pani Siváková si posťažovala na „kultúrnosť“ našincov: „Nedávno mi jeden sviniar poroztieral rukou stolicu po stenách. Nechápem, prečo to urobil. Nechápem ani to, prečo mi sprejeri popísali dvere z vnútornej straty. Ale asi nechápem veľa vecí...“
Cena za použitie záchodov – kabínka päť, pisoár tri koruny. K tomu dostanete aj lístok s potvrdením o použití.
A ešte niečo – čakali sme, že vzhľadom na množstvo bufetov, v ktorých sa zvyčajne vo veľkom popíja, bude zvýšený záujem aj o toalety. Prehodili sme o tom slovo i s jedným s popíjajúcich. Odbil nás: „Myslíte si, že budem kvôli tomu platiť päť korún? Nikdy! Radšej pôjdem za roh.“ Išli sme sa tam pozrieť. Potom sme ľutovali. Ľudí so slabším žalúdkom by určite naplo. Ale aj to svedčilo o našej mentalite.
Námestie SNP
– vojdite bez obáv!
Verejné toalety v centre Banskej Bystrice, na Námestí SNP, patria súkromníkovi. Otvorené sú od rána (od ôsmej) do večera (do devätnástej hodiny), a to každý deň v týždni, aj vo sviatky. Na týchto toaletách zaplatia muži tri koruny za pisoár a päť za kabínku, ženy rovnako za kabínku päť korún. Málo, skoro vôbec však ľudia nevyužívanú sprchu, ktorú je možné použiť za 30 korún. „Len občas sa tu sprchujú bezdomovci,“ konštatuje pani Mária, ktorá pracuje ako toaletárka.
Keď si potrebujete v meste súrne odbehnúť, pokojne, bez obáv, zájdite na toalety. Podľa nášho hodnotenia sú totiž vo veľmi dobrom stave. Dve ženy na dôchodku sa v prevádzke striedajú, pracujú každý druhý deň. Vravia, že je to práca ako každá iná, je potrebná pre ľudí. „Ako dôchodkyni sa mi každá korunka zíde. Aj toto je práca a ja sa za ňu nehanbím,“ vyhlasuje pani Mária, ktorá sa v práci občas nevyhne ani nepríjemným ľuďom. „Sú to najmä opilci. Nie je zriedkavé, že keď ráno prídeme do práce, nájdeme pred dverami na toalety mláčky, ale aj to druhé,“ hnevá sa pani Mária. Vtedy im neostáva iné, len všetko vyčistiť a tak otvoriť prevádzku. „Niekedy sa stane, že ľudia nechcú zaplatiť a utekajú, len by sme ich nevideli,“ vymenúva ďalšie problémy. Občas sa vraj stane, že turisti z iných krajín nemajú drobné slovenské koruny a platia kadejako, aj forintmi. To sa tetám toaletárkam veľmi nepozdáva.
Železničná stanica
B. Bystrica mesto
– utajené WC?
Známa čakajúc na vlak, minule krútila hlavou: „Tak by som si odskočila, už ledva prešľapujem, ale kam? Tu, na malej stanici (tak všetci nazývajú Železničnú stanicu B. Bystrica mesto), nevidím žiadnu ceduľku, žiadny piktogram. Určite tu WC nemajú!“ Omyl! Majú, ale bez označenia. Keď si skutočne odskočiť potrebujete, pokladníčka zo stanice vám požičia kľúč. Dokonca bez poplatku. Poslúžiť ale môžu len dámam. Pánske záchody zrušili: „Kým boli voľne prístupné, úplne ich zničili“ – hovorí pokladníčka Margita Žurkovská. Našli sa dobráci, ktorí odtrhli umývadlo, rozbili záchodovú misu. A tak, ak si chcú páni poslúžiť, musia odbehnúť do neďalekého lesíka, alebo za kaplnku (o tom, že to tak bežne robia, svedčí zápach). Ale ani dámy sa vždy nesprávajú ako dámy. Pani pokladníčka si spomenula, že keď raz prišli čistiť upchaté odtokové potrubie, vytiahli z neho celú dámsku sukňu. „Tieždáma“ ju tam spláchla! Záchody sme si pozreli. Ničím neohurovali. Ale pre prípad núdze...
Pod Múzeom SNP
- strategická poloha
Záchody pri parkovisku pod Múzeom SNP na Štefánikovom nábreží majú vyslovene strategickú polohu. Priam čakajú na autobusové zájazdy a mototuristov. Ale len takých, ktorí prídu medzi desiatou dopoludnia a najneskôr do tretej popoludní. Vtedy totiž toalety zatvárajú. Na to poukázala aj toaletárka Elena Moštenická: „Už som o tom majiteľovi hovorila!“ A posťažovala si ešte na niečo. O zákazníkov síce núdzu nemá, ale len dovtedy, kým aj cezpoľní nezistia, že verejné záchody Námestí SNP sú oveľa lacnejšie. Kabínka tu totiž stojí desať korún, pisoár päť. Sprcha štyridsať. Dojem ale nezanechali zlý - či sa to týkalo čistoty, či vybavenia – nebyť vonkajších stien počarbaných sprejermi. Ale aj to o niečom vypovedá.
Pár slov na záver
Niekde to nebolo zlé, niekde až zahanbujúce. Pritom ide o takú samozrejmosť!