Pavol M. Kubiš oslavuje šesťdesiatiny výstavou

S vyše 200 vystavenými prácami, výberom z viac ako štyridsaťročnej tvorby, si autor zároveň pripomína významné životné jubileum – svoje šesťdesiatiny. Prezentujú zároveň jeho typický, „,kubišovský“ pohľad na svet.
Pavol M. Kubiš sa ku kresbe dostal trošku atypicky. Ako sám spomínal: „Začal som kresliť na gymnáziu. V jedno predpoludnie, keď som sa akosi nudil na hodine matematiky, som si na lavici všimol akési smiešne tiene rôznych predmetov. Videl som v nich postavy a tváre rôznych predmetov. Videl som v nich postavy a tváre, tvary neraz veľmi groteskné. Stačilo mi ich odkresliť. Z lavice, podlahy, alebo z neba. Odvtedy, keď chcem kresliť, vždy k tomu potrebujem slnko...“ S kresleným humorom sa snažil presadiť už od roku 1963, keď s ďalšími gymnazistami zo Skupiny 17 uvádzali pod jeho vedením za sklom cukrárne na hlavnom bystrickom námestí tzv. Prvé slovenské kreslené noviny, z ktorých neskôr vzniklo Intímne divadlo – založil ho práve on a inscenoval v ňom niekoľko premiér.
Pôvodne vyštudoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave divadelnú vedu a hoci mu vždy divadlo bolo a je veľmi blízke, nikdy v ňom profesionálne nepôsobil. Začal pracovať v novinách – stal sa redaktorom denníka Stredoslovenského kraja Smer, pre ktorý písal a kreslil viac ako dvadsať rokov. Neskôr pracoval v rôznych periodikách až do roku 2000, kým neodišiel na čiastočný invalidný dôchodok. Doteraz pracuje ako informátor na FPV UMB v Banskej Bystrici.
Kreslený humor začal uverejňovať v roku 1963 - v tlači sa jeho prvá práca objavila v časopise Rozhlas a televízia. Odvtedy publikoval v niekoľkých desiatkach časopisov a novín - Mladá tvorba, Pravda, Šport, Televízia. Najviac ale v materských novinách Smer a Smer magazín. Ilustroval i viacero publikácií.
Od roku 1979 mal Pavol M. Kubiš viac ako dve desiatky samostatných výstav, jeho práce bolo možné vidieť v Rumunsku, Japonsku, ale i Rusku, Belgicku a v ďalších krajinách. Je zároveň držiteľom viacerých ocenení – diplom má napríklad i z výstav v Mongolsku a Turecku.
Na záver ešte jeden jeho citát: „Ak je divadlo zrkadlom života, ako to hlásal môj ďalší už nežijúci „priateľ“ Wiliam Shakespeare, tak moje kreslené vtipy nech sú odrazom života v zrkadle. A verte, nič ma viac nepoteší, ako váš smiech. I keď momentálne sa často smejem cez slzy. Ale ja za to už nemôžem. Pozrite sa vyššie!“