Článok pokračuje pod video reklamou
Po celé generácie považovali muži za niečo samozrejmé, že manželka je čosi ako ich vlastníctvo. A pokiaľ si ženu zbijú, je to ich vec, a nikoho iného. A skutočne, aj zákon sa k tomu staval pomerne benevolentne – veď išlo „len“ o manželskú bitku... Keď aj čosi na verejnosť presiaklo, ba dostalo sa to i na políciu - pokiaľ nedošlo k vážnejšiemu poraneniu, či ťažkému ublíženiu na zdraví – skončilo sa to s trestom na úrovni: No, no, no!
Novela trestného zákona situáciu od základov zmenila. Týranie osoby zverenej a blízkej, sa stalo závažným činom. Pritom nemusí ísť priam o fyzické násilie – úplne postačí i psychické. Napríklad ponižovanie, nadávky, atď. Ak takéto násilie trvá dlhšie, mesiace, roky – zákon automaticky počíta z basou. Násilníka, domáceho tyrana, zvyčajne hneď berú do väzby, aby, ako hovorí zákon, nemohol pokračovať v trestnej činnosti.
To, čo dali zákonodarci ženám, je silná zbraň. No zdá sa, že nemusí byť vždy práve tou najlepšou zbraňou. Ilustruje to nasledujúci prípad. Keďže ide o pomerne chúlostivú záležitosť, nebudeme presnejšie lokalizovať, kde sa to odohralo.
Pani Viera P. má v súčasnosti dvadsaťštyri rokov, pred časom sa vydala za o štyri roky staršieho Jána, s ktorým má tri deti. Rodičia im doložili na neveľký domček na vidieku, manželia naň časť doplatili z pôžičky. Dom potrebuje opravu.
Vlani v máji sa pani Viera obrátila na políciu. Je vraj zúfalá. Manžel pije, chodí domov opitý, potom ju neustále napáda, bije, podozrieva ju z nevery, vulgárne jej nadáva. Pokúšal sa ju aj znásilniť, už to viac nevládze znášať. Trvá to už niekoľko rokov. Nech s ním polícia robí poriadky!
Pán Ján sa obhajoval, že kým pracoval, nemohol si dovoliť vypiť ani kvapku, lebo robil šoféra. Keď prišiel o robotu, začal pracovať na oprave domu, vtedy si občas vypil a naliala mu aj manželka. Potom chodil pracovať do Čiech. Nikdy nenechal rodinu bez peňazí – veď má všetkých, manželku i deti, veľmi rád! Priznal sa i k tomu, že sa s manželkou občas pohádajú, niekedy i poklbčia. Stalo sa, že padla i facka – z jednej i druhej strany. Ale nikdy to nebolo nič vážne! Hádku vyprovokuje aj ona. Pravdou je i to, že si pri hádke s manželkou nepekne nadávajú, no ona používa také isté výrazy ako on. Vie aj to, že manželka sa stretávala so susedkou. Tá istá susedka mu z ničoho nič začala dohovárať, aby toľko nepil, ale nevie odkiaľ to má. A snaha o znásilnenie – prečo by sa o také čosi pokúšal? Veď sú mladí a klape im to vo všetkom!
Odrazu začala výpoveď meniť aj pani Viera. Vraj svoju prvú výpoveď vôbec nebrala ako trestné oznámenie. Pred policajtmi hovorila v afekte, rozrušení. Neuvedomovala si celkom, čo hovorí. A vôbec - bola to suseda, ktorá jej poradila, aby sa obrátila na políciu. Naliehala na ňu. Dokonca jej na policajtov dala aj telefónne číslo. Sama, zo svojho popudu, by to neurobila. Veď s manželom nežijú zle, ani v intímnom živote. A hádky niekedy naozaj vyprovokovala aj ona. Teraz si nevie predstaviť, ako by prežila, keby jej muž mal ísť na celé roky do basy. A ona by mala zostať sama, s troma deťmi, bez peňazí ktoré muž zarába, v rozostavanom dome, ktorý treba splácať. Výpoveď by najradšej vzala späť (aké následky má krivé obvinenie, si môžete prečítať v našom mini krimipríbehu), keby sa to dalo.
Na hlavnom pojednávaní pani Viera nevypovedala. Súd Jána uznal vinným. S oboma prižmúrenými očami mu uložil dva roky s podmienečným odkladom na dva roky. Tým sa to ale ešte neskončilo. Odvolala sa prokurátorka. Za týranie ženy žiada prísnejší trest. Za mrežami, ako prislúcha podľa zákona. O odvolaní ešte rozhodne krajský súd. Či sa s tým, ak Jána pošlú na niekoľko rokov za mreže, naplní pre pani Vieru spravodlivosť, necháme na posúdenie čitateľom.
