Výhody poskytované „hosťom“ pri banskom a hutníckom podnikaní ich viedli k tomu, že sa v krajine začali natrvalo usadzovať. Príkladom sa stala Banská Štiavnica, ktorá získala mestské privilégiá ešte pred mongolským vpádom. Po nej prichádza na rad Banská Bystrica.
Staršia slovanská osada ležala na malej vyvýšenine nad sútokom vodných tokov Hrona a Bystrice, priamo na trase diaľkovej cesty, ktorá sa v tom čase nazývala Magna Via – Veľká cesta. Dnes sa domnievame, že práve poloha na Veľkej ceste, viedla pôvodných obyvateľov k vytvoreniu osady tu a nie v oblasti ťažby nerastov. K zvýrazneniu Bystrice prispela aj tá skutočnosť, že sa rozprestierala uprostred dvoch veľkých hradov: Zvolena a Slovenskej Ľupče, kam prichádzali panovníci na poľovačky. Podľa zvolenskej kroniky sa Belo IV. na Pustom hrade zdržiaval v rokoch 1237, 1238, 1240, 1242, 1244 až 1247.
Okolie bystrickej osady bolo známe ryžovaním zlata od 11. storočia, ale väčší význam nadobudla ťažba striebra a neskôr medi v okolí Starých Hôr. Do už existujúcej slovenskej osady privádza po odchode Mongolov z Uhorska saský lokátor Ondrej, zdržiavajúci sa vo Zvolene, 30 kolonistov. Tí sa usadzujú pozdĺž Veľkej cesty a na najvyššom pahorku B. Bystrice, na mieste dnešného farského kostola a postavia prvý sakrálny objekt v románskom slohu. Neskôr na ich podnet „nova villa Bystriciensis“ dostáva od Belu IV. r. 1255 privilegiálne výsady mesta. Sasi najprv pôvodný názov mesta ponechali, ale od r. 1300 sa stretávame s označením „Nový Zvolen – in Nouo Solio“ a neskôr s nemeckým „Neusohl“.
Dominantnou osobnosťou novozaloženého mesta sa stáva prvý banskobystrický richtár, komes Ondrej, ktorý podobne ako trnavský či bratislavský richtár vykonáva túto funkciu doživotne. Aktívna montánna činnosť v okolí B. Bystrice a rozvoj nového mesta viedli panovníka k udeleniu pozemkových donácií Ondrejovi na Liptove, medzi B. Bystricou a Slovenskou Ľupčou a priamo v chotári mesta. Tak sa stal Ondrej nielen najváženejším, ale aj najbohatším mužom Banskej Bystrice. Titul komes – gróf, získaný ešte v Nemecku, si udržal až do svojej smrti.
Úzky vzťah Belu IV. k strednému Slovensku prezrádza aj kronika ľupčianskeho hradu, podľa ktorej kráľ poľoval v blízkosti hradu v rokoch 1255, 1256, 1258, 1263, 1265, 1267, 1268, 1269.
Slovenskú Ľupču si panovník vybral aj v auguste r. 1263 ako miesto na urovnanie sporu so svojím synom Štefanom po porážke pri Bratislave roku 1262.
Bodka na záver.
Dušan Jurkovich vo svojich „Dejinách kráľovského mesta“ na str. 17 píše: „Vďační potomkovia navždy spojili veľkú udalosť založenia mesta s požehnaným menom kráľa Bela IV. Preto 7. júla 1854 pri príležitosti 600 rokov existencie predstavenstvo mesta v povznesenej nálade žehnalo nikdy neblednúcej pamiatke veľkého kráľa.“
Autor: Jozef Ďuriančik