Smútok na vešiakoch, skrine plné tmy

Že by sa to už mohlo skončiť. Veď ju najmenší vnuk ešte nevidel inú, len v čiernom. Je to tak. Smútok sa točí v práčke, visí na vešiakoch, skrine plné tmy. Keď si to poskladá do súvislostí, srdce má až kdesi pod jazykom. Magdaléna Hrnčiariková z Pohronskej Polhory sa ešte stále ľaká každého zaklopania. Ostalo je to odvtedy, ako jej prišiel švagor povedať - Viktor je mŕtvy. Bolo to 6. júna 2005. V septembri 2004 pochovala manžela, o pol roka po Viktorovi skonal Róbert. Počas pätnástich mesiacov stratila muža a dvoch synov! Tri deti má. Petra, Michala a dcéru. Bojí sa povedať: ešte.
Hrnčiarikovci postavili veľký dom. Posledný vpravo nahor ulicou, čo sa volá Varguľa. Z okien vidno kúsok cintorína. Dvor je široký, reťaz, čo sa plazí po zemi k búde, má niekde na konci psa. Magdaléna sedí pri stole v kuchyni, na kolenách drží list, pár fotografií, potom zdvihne hlavu a spomína:
ASI TO MUSELO BYŤ
,,O pár dní budú dva roky, ako mi umrel muž. Mal 55 rokov. Poldruha roka chodil o barliach, so zlomeným kŕčkom čakal na umelý kĺb. Už mal určený termín operácie, v piatok bol na vyšetrení, v stredu sme maľovali. Ráno normálne vstal a išiel na záchod. Ešte mu hovorím, neschádzaj, aby si sa dakde na chodbe nešmykol, dám ti do izby vedro. O pol štvrtej som bola pri ňom. Sťažoval sa, že ho bolí noha, vypýtal si Ibalgín. Vošla som, že mu ho podám, ale hneď som aj kričala, chlapci bežte niekto po doktora, s otcom sa niečo deje…!. O pol hodiny bol mŕtvy. Podľa lekárskeho nálezu mu zlyhala pečeň. S tým sme ho pochovali.“
Magda ešte raz premeria povalu a steny a hovorí: Mala by som obieliť, kým ako-tak schne...“
Magdaléna je silná žena. K tomu, čo cíti a s čím sa vyrovnávala, nepotrebovala pritakávanie okolia ani „inventúru“, či plakala málo alebo dosť. Nehádzala sa do jamy, nechodí kvíliť na hroby. ,,Nepotrebujem robiť druhým divadlo. Netrúfam si povedať, koľko takých výstupov pri pohreboch vychádza z pocitov pozostalých a kto ich hrá …Kresťania by mali v pokore niesť svoj kríž. Verím, že každý má svoj osud a všetko sa deje, ako musí. Viktor sa zabil 3l-ročný. Nemal ženu ani deti. Ani Robo. Nezanechali siroty. Menej blízkych sa trápi. Vidím v tom Božiu vôľu.“
Podľa vzdialenosti motocykla od miesta, na ktorom skonali Viktor a jeho kamarát, nemali najmenšiu šancu prežiť. Magda v ten deň ráno išla do obchodu. Doma si sadla k dvom rožkom. Ešte nemala dojedené, keď videla prichádzať švagra Mira. Postavil sa vedľa stola, chvíľu nič, ešte si pomyslela - asi nemá cigarety, prišiel si od našich vypýtať. Lenže potom to z neho vypadlo. Krátke, jasne, zreteľne - Vito je mŕtvy… a odveziem vás do Michalovej, leží tam na chodníku“.
A neprešiel ani polrok, dodýchal Robo.
DIEŤA SVOJICH TRÁPENÍ
Róbert odišiel pracovať do Čiech v dvetisíc treťom. S rodinou udržiaval minimálne kontakty. Sporadicky sa ozval pohľadnicou, dokonca neprišiel ani otcovi na pohreb. Až jedného dňa… Magda hľadá v liste jednotlivé riadky: ,,Pri prvej vete, preložili ma do Bratislavy, som myslela, že píše najmladší Michal, ktorý bol v tom období na vojne. Lenže ďalej stálo: Som po ožiaroch a budem brať desať dávok chemoterapie.“ Nikto sa nedozvie, odkedy Róberta zožieralo podozrenie z vážnej choroby. Určite vedel, že o pár týždňov, možno mesiacov bude ako chlap úplne odrovnaný. Ako decko sa udrel tam, kde to vyráža dych. Isté je, že lekárov vyhľadal neskoro. Ako cudzieho štátneho príslušníka ho poslali z nemocnice v Ústí nad Labem do Bratislavy. Keď dostal epileptické záchvaty, odoperovali mu nádor na mozgu, neskôr chrbticu. Mal už metastázy aj na mieche. Chvíľu ležal v Brezne, potom sme si ho zobrali domov. Pamätám sa, ako mi oznámil: Mami, mám pre teba správu, asi nebudem chodiť. Vedela som to. Aj to, že všetky nádeje na jeho uzdravenie sa končia. V pondelok na Štefana 26. decembra 2005 som videla z izby, že má zapálenú lampu. Bol už niekde na pol ceste. Povedal, mám na sebe kvety… Opýtala som sa, či mám ísť po kňaza. Prikývol. Do poslednej chvíle som ho držala za ruku.“