Ešte za života posledného arpádovca – Ondreja III., sa s nárokmi na uhorský trón prihlásili neapolskí Anjuovci, vedľajšia vetva francúzskej kráľovskej dynastie Kapetovcov. Dcéra uhorského kráľa Štefana V. bola totiž manželkou Karola II. a dedičské práva preniesla na svojho syna Karola Martela a po jeho smrti na jeho syna Karola Róberta. Ten už ako 12-ročný za podpory pápežskej kúrie prichádza r. 1300 do Uhorska, kde ho v Ostrihome v tom istom roku korunovali. O rok neskôr uhorský snem Karolovu korunováciu vyhlásil za neplatnú, čím otvoril cestu feudálnej anarchie v Uhorsku.
Po smrti Ondreja III. časť uhorských magnátov vedená Matúšom Čákom ponúkla uhorský trón českému kráľovi Václavovi II., ktorý preniesol ponuku na svojho syna Václava III., zasnúbeného s dcérou Ondreja III. Agnešou. V pamätnom roku 1301 bol Václav v Stoličnom Belehrade korunovaný ako uhorský kráľ Ladislav V. Po otcovej smrti r. 1305 sa stal českým panovníkom a uhorský trón prenechal bavorskému vojvodovi Ottovi III. (synovi Alžbety – dcéry Belu IV.), ktorý sa po troch rokoch vzdal uhorskej koruny.
Po smrti Václava III. zostal Karol Róbert jediným kandidátom na trón, čo si uvedomila aj vysoká šľachta v Uhorsku a prijala ho r. 1308 za panovníka. Dokonca ho znovu korunovali v r. 1309 a 1310.
Napriek tejto skutočnosti, bohatstvo a moc mladého Karola predstihovali viacerí veľmoži v krajine, napr. Matúš Čák sčasti alebo celkom ovládal 14 stolíc a 50 hradov.
17-ročný zápas s oligarchami sa začal za podpory nižšej šľachty a miest slávnym víťazstvom pri Rozhanovciach (1312).
Upevnenie politického postavenia v krajine sa prejavilo založením Rádu svätého Juraja v r. 1326, na ktorom sa hodnotili aktuálne otázky monarchie.
Mimoriadnou udalosťou v živote Karola I. bol atentát spáchaný Feliciánom Zachom. Doplatila naň kráľovná stratou štyroch prstov na pravej ruke. Rozsudok prekvapil celú krajinu: rodové príbuzenstvo atentátnika do tretieho kolena bolo odsúdené na smrť a prepadnutie majetku.
Cesta do vyspelej Európy viedla cez hospodárske reformy.
Prvou bola peňažná (v tom čase obiehalo v Uhorsku 35 druhov domácich a zahraničných peňazí), zrušil každoročnú výmenu peňazí a zaviedol razbu kvalitných zlatých a strieborných mincí. Banská reforma umožnila voľnú ťažbu rúd, pričom feudáli museli odvádzať banskú daň – urburu a vyťažené kovy odpredať kráľovi. V kráľovskej armáde zaviedol banderiálny systém. Na podporu obchodu uskutočnil revíziu mýtnych miest a zreformoval platenie cla. Na záver zaviedol portálnu daň.
Ak jeho vojenské ťaženie do Srbska a spojenie Uhorska s rodnou Neapolskou krajinou sa skončilo neúspechom, tak spolupráca v strednej Európe je hodnotená viac ako pozitívne.
Vyvrcholením diplomatickej aktivity Karola I. bolo spoločné rokovanie s českým a poľským kráľom na Visegráde v novembri 1335, ktorým predchádzalo spoločné stretnutie v Trenčíne v auguste r. 1335. Vo Visegráde boli upravené vzájomné colné a mýtne predpisy a prehĺbili sa politické vzťahy medzi zúčastnenými štátmi. V týchto dohodách spočívajú korene súčasnej Visegrádskej štvorky.
Upravením centrálnej moci a realizáciou reforiem sa stabilizovalo aj hospodárske a kultúrne postavenie Slovenska v rámci Uhorska. Rastie ťažba kovov, zvyšuje sa počet miest a kláštorov, v umení sa presadzuje gotický štýl. Za vlády Karola I. sa Uhorsko zaradilo medzi vyspelé stredoeurópske štáty.
Autor: Jozef Ďuriančik