Mini krimipríbeh

V uplynulom čísle sme sa v rozsiahlejšom článku zaoberali problémom týrania blízkych a príbuzných. Pokiaľ súd uzná domácemu tyranovi vinu, a ak ide o týranie dlhodobé, sú tresty skutočne „mastné“. Vždy ide o roky za mrežami. No dokazovanie nie je vždy jednoduché. Stalo sa? Nestalo? A keď sa stalo - je skutočne všetko pravda?
Pred okresným súdom stál začiatkom tohto roku štyridsaťpäťročný Igor R. Zodpovedal sa z trestného činu týrania osoby blízkej a zverenej, krádeže a zanedbania povinnej výživy. Podľa obžaloby sa skutkov mal dopustiť tak, že dlhodobo, takmer tri roky, vyvolával svojej o tri roky mladšej bývalej manželke Ľubici psychické príkorie. Pri každej možnej príležitosti do nej strkal, kopal, hádzal do nej rôzne veci. Vyhrážal sa jej vyhodením z bytu, chodil domov neskoro večer a potom jej nadával. Ukradol jej topánky v hodnote asi 17-tisíc korún, ktoré popredal, a navyše – neplatil výživné na svojho syna (v súčasnosti má dvadsať rokov), čím dlhuje na výživnom osem a pol tisíca korún.
Igor R. na hlavnom pojednávaní pripustil, že nezhody s manželkou mal. Týkali sa najmä spoločného užívania bytu. Občas prišlo i na nadávky, ale nadávali si navzájom. Častejšie ona jemu. Vtedy bol bez práce a znášal to veľmi zle. Potom radšej prenechal byt manželke a odsťahoval sa. Pripustil aj to, že topánky si zobral – dva páry, ktoré patrili synovi. Bol vtedy bez príjmu a nemal čo na nohy. Synovi to už dávno vynahradil. Je pravda, že kým bol nezamestnaný, neplatil ani výživné. Nemal z čoho. Akonáhle si našiel prácu, všetko do haliera uhradil.
Pani Ľubica i na súde stála na svojom: násilnosti sa odohrali, stalo sa to pred troma rokmi. Bola na tom psychicky tak zle, že musela brať lieky. Aj topánky jej zmizli. Aj keď nemá žiadny dôkaz, že ich ukradol bývalý manžel.
Trestný čin zanedbania povinnej výživy zaniká uhradením dlhu. Dlh vyplatený bol. Žiadnu formu násilia, okrem hádok, nepotvrdil ich syn, nevedela o ňom ani matka pani Ľubice. Syn akurát pripustil: „Keď oco nemal prácu, zobral si odo mňa dva páry topánok, ale ako začal pracovať, zaplatil mi za ne, kúpil mi aj vetrovku a vždy mi niečo kupuje.“
Okresný súd Igora R. oslobodil. Prokuratúra s tým nesúhlasila, konečné rozhodnutie, či sa stalo alebo nestalo, tak zostalo na krajský súd.