„Pozrite sa, koľko tu máme kvetov“ – ukázala doktorka Jorčíková na policu plnú kvetov vo vázach. „Čo si myslíte, od koho ich máme?“ – opýtala sa. Odpoveď nebola potrebná. Bolo jasné, že od vďačných klientov.
Pedagogicko–psychologickú poradňu v Brezne zriadili 1. februá- ra 1997 ako školské zariadenie s celookresnou pôsobnosťou. Od začiatku roku 2002 má poradňa právnu subjektivitu a v súčasnosti je jej zriaďovateľom Krajský školský úrad v Banskej Bystrici. V poradni nájdete psychológov, ale i špeciálnych pedagógov, ako sú psychopéd, etopéd či somatopéd. Ich klientelu tvorí približne 10-tisíc detí vo veku od dvoch do pätnásť rokov. Sú medzi nimi deti týrané i zneužívané. I také, s ktorými si rodičia nevedia rady, ale aj deti s poruchami učenia alebo mimoriadne nadané. Stretávajú sa aj s prípadmi šikanovania na školách, ktoré nadobúda stále rafinovanejšiu formu. Riaditeľkou poradne je PhDr. Oľga Jorčíková.
Rozpisovať sa o tom, aké všetky služby breznianska poradňa ponúka, by asi nemalo zmysel. Naostatok – každý si to môže prečítať na ich prehľadnom letáčiku alebo pozrieť na ich webovej stránke. Čo všetko riešia?
„Problém je v tom, že poradenstvo je na Slovensku roztrieštené a situácia je veľmi vážna“ – vysvetľuje doktorka Jorčíková. „My sme tu pre všetky materské, základné a špeciálne základné školy v regióne, pričom ide o okres s veľkou rozlohou. A aké problémy riešime? Opýtajte sa detí, koľko z nich chodí do školy rado. Do školy sa teší akurát tak prváčik. Aj ten sa potom čoskoro prestane na školu tešiť. Na deti je toho príliš veľa. Rodičia sa musia učiť všetko odznovu, s každým dieťaťom, a nie každý to zvládne. Súčasné deti majú v tomto uponáhľanom svete menej citu, lásky, času na detstvo, a od toho sa odvíja aj všetko ostatné.“
Chceš kamaráta?
Zaplať!
V školách čoraz častejšie počujeme o násilí, šikanovaní. Aké s tým majú skúsenosti v Brezne?
„Šikanovanie na školách svojim spôsobom existovalo vždy“ – odpovedá doktorka Jorčíková. „Ale povedzme, že kedysi si žiaci dali „pupkáča“ a tým to končilo. No teraz existuje šikanovanie až na úrovni týrania spolužiaka spolužiakmi.“
Podľa doktorky Jorčíkovej nadobúda však aj oveľa rafinovanejšiu formu. Zdokonaľuje sa. V triedach vznikajú skupiny, ktoré si vynucujú vlastné pravidlá. Sú skupinky alebo členovia skupín, ktoré majú v triede svoju „váhu“. S hocikým sa nekamarátia. A ich obeťami sa práve stávajú deti, zvyčajne jedináčikovia, z dobre situovaných rodín. Jednoducho vyhlásia: Chceš mi byť kamarát? Budem ti kamarátom, ale dones mi päťsto korún! A žiak peniaze donesie. Dostane „skutočného“ kamaráta, ktorý s ním všade chodí, ukazuje sa s ním. Vždy sa ho zastane. Ale iba na určitý, „predplatený“, čas. Na týždeň, dva. Potom kamarátstvo prestane a ten, kto zaplatil, chodí pár dní ako bez duše. Kým opäť nedostane ponuku. Chceš mi byť kamarát? Zaplať! Ale už tisíc...
„Boli by ste prekvapení, koľko je takých prípadov“ – hovorí riaditeľka. „Stalo sa, že deti z domu takto povynášali 70 i viac tisíc korún.“
Triedy bohaté, triedy chudobné
Pred časom príliš veľké sociálne rozdiely medzi deťmi neboli. Teraz je to už iné. Niekedy sú rozdiely až priepastné. Dokonca sa už aj triedy v školách delia na bohaté a chudobné. Zaujímavé je, že podľa skúseností pracovníčok poradne majú deti z bohatých rodín ešte viac problémov ako tie ostatné.
Je možné riešenie? Dá sa predísť podobným prípadom šikanovania?
„Ale samozrejme!“ – tvrdí doktorka Jorčíková. „Treba to však riešiť už v zárodku. Problém je aj v tom, že deti síce majú vysoký inteligenčný kvocient, ale emocionálny zaostáva.“
Drogy ako na tanieri
Keď sme sa opýtali na problém drog, PhDr. Jorčíková sa len usmiala: „Oficiálne drogy takmer ani neexistujú. Neoficiálne je to už inak!“
Marihuana je vraj úplne bežná. Pri extáze vie mládež rozlišovať podľa obrázkov, či chcú tancovať do rána. Pre rómske deti je zase bežné fetovanie. Veď to robia rodičia, tak to robím aj ja! To isté sa týka liekov. Akýchkoľvek liekov: otec si sype lieky do polievky, tak si z nich doprajem tiež.
Protidrogové kampane ako keby vytvárali opačný efekt: „Dozvieme sa napríklad“ – hovorí doktorka Jorčáková – „že rastlina, okolo ktorej bežne chodíme, je vlastne droga. Veľa detí sa priznáva, že k drogám ich dohnala zvedavosť. Tak prečo si tú rastlinu, ktorá je úplne dostupná, zo zvedavosti nevyskúšať? Občas mám pocit, ako by to bolo obrátené na ruby!“
Chlapec s kvetom v ruke
Ak by v poradni včas zachytili problém, dalo by sa mu predísť. Takých prípadov majú veľa. Niekto sa však do poradne hanbí prísť, iný to pokladá za nedôležité. Jedným z prípadov, na ktoré PhDr. Oľga Jorčáková rada spomína, je chlapec, o akom niekto hovoril, je to grázel!
„Bol to veľmi ťažký prípad. Ukázala som na jeden z kvetov na poličke a povedala som mu: Vidíš ten kvet? Je škaredý. Zlom ho! A on ho zlomil. Hneď na to som mu povedala a teraz ho spoj! Márne sa pokúšal až sa napokon ozval: Ale veď to sa už nedá! Vtedy to pochopil. Na druhý deň mi klopkal na dvere s takým istým kvetom v ruke. Pozrel sa mi do očí a povedal: Teta, ďakujem!“