Článok pokračuje pod video reklamou
Všetko ostalo tak, akoby teraz už 29-ročný Michal zobral batožinu a odišiel len včera. Exotická kráska, ktorá už niekoľko týždňov dráždi zvedavosť okolia a mužskú fantáziu, mu sedí pri nohách. Je isté, že nerozumie ani jednej ucelenej vete, napriek tomu s láskyplnou tvárou počúva. Po celom byte sa šíri vôňa vanilky.
,,Mám v Anglicku kamaráta moslima. Pri jednej debate o ženách, lebo vedel, že nemám žiadny vzťah, mi povedal: Prečo sa neopýtaš svojho Boha, aké dievča ti chystá?!
Tak som poprosil: Pane, pošli mi nejaké dievča, chcel by som ho spoznať. Nie, zastavil ma môj kamarát z Iraku. Presne mu opíš, akú má mať povahu, oči, vlasy ústa, záujmy, všetko… Časom som na to zabudol.“
Michal Šimko žije dlhodobo v Anglicku. Na Britské ostrovy odchádzal s úmyslom, že sa naučí jazyk, zarobí si peniaze na letenku do Kanady, zoženie si poriadnu prácu a usadí sa tam natrvalo. Dvadsať mesiacov opatroval anglické deti, aby získal referencie skúseného a spoľahlivého au paira, pretože keď si prečítal emigračné podmienky, zistil, že iba tento džob mu to môže zaručiť. Akurát netušil, že v tomto sú Kanaďania konzervatívnejší ako storočný britský lord. Chlapec a opatrovateľ detí? Vylúčené. Napriek tomu pokúšal šťastie. Pol roka telefonoval. Prevolal množstvo peňazí, kým našiel ľudí, čo boli ochotní prekročiť predsudky, potom ďalší polrok čakal na víza. Po štyroch mesiacoch ,,služby“ však musel povedať sorry. ,,Nebudem zachádzať do detailov, jednoducho som zistil, že sa s rodinou nezhodneme. Ostal som bez práce. Bol som sám, nemal som nikoho, kto by mi pomohol. A keďže som sa necítil natoľko silný, aby som ostal vo vzduchoprázdne, ušiel som vlastne od svojho sna.“
Michal sa vrátil do Anglicka. Na to, ako mu kamarát inej viery radil ,,zadovážiť“ si dievča, si spomenul až v Lime.
Osud či náhoda?
,,Mal som ako každý mladý chalan niekoľko známostí. Nikdy som však nestretol takú, ktorá by sa - poviem to obrazne - riadila hodnotami našich starých mám. Vlani pred Vianocami som komunikoval cez zoznamku na internete s piatimi dievčatami. Jedného dňa sa mi prihlásila Eli. Ak mám byť úprimný, vôbec sa mi nepáčila. Bol som zaneprázdnený inými dievčatami. Eli som sa snažil v podstate odbiť. Odkopíroval som pár neosobných otázok – akože čo chceš dosiahnuť, čo čakáš od života, čo sa ti páči, a poslal som jej ich.“
Michal dostal od nej také odpovede, že stratil reč. „Okamžite som ,,zavrel poštu“ s ostatnými dievčatami. Najprv sme si mailovali, potom sme sa spoznávali cez chat, prišli ďalšie fotografie, nakoniec sme si urobili videokonferenciu.“ V máji tohto roku si obliekol tričko s nápisom Slovensko, na ruksak priviazal fujaru a vydal sa zistiť, na čom je.
„Nepatrím k tým, čo dajú na reči. Ľudia vedia nasľubovať, narozprávať veľa pekného a napokon z toho nie je nič, iba rozčarovanie. Išiel som za ňou do Peru. Pamätám sa, ako sa v príletovej hale letiska v Lime otvorili dvere, že tam čakalo veľa ľudí, no ja som už videl len dievčinu s vlasmi po pás a ako drží kvet. Neviem opísať ten pocit. Skrátka, všetko okolo prestalo existovať.“ O tri týždne ju požiadal o ruku. Z Peru tiež začali plánovať svadbu v Brezne.
Do Kanady v krpcoch
Michal miluje svoju krajinu. Vždy bol hrdý, keď sa Slováci spomenuli ako pohostinný národ. Rád dával najavo, kam patrí, nikdy sa nehanbil za svoj pôvod. Do Kanady napríklad cestoval v horehronskom kroji. Odkedy však spoznal krajinu svojej ženy, znovu si len potvrdil, že svet nie sú len bohatí a mocní. „V Peru ma dojala nekonečná dobrota ľudí. Elianin otec mi okamžite začal hovoriť syn, bratia brat, bratanci bratanec. Od prvého dňa ma brali ako rodinu, pritom nikto neveril, že som si prišiel po nevestu. Aj u nás: komu som Eli doteraz predstavil, každého si získala.“
Sobáš sa konal v Beňuši. Problémy boli s vybavovaním papierov a so zabezpečovaním prekladateľov. Aby bol totiž podľa našich zákonov sobáš platný, musel byť pri ňom súdny tlmočník alebo španielsky hovoriaci kňaz.
Nie sú lacný príbeh
Eli vyštudovala žurnalistiku. Naposledy pracovala ako produkčná pri príprave televízneho seriálu reportáží o mestách Peru, okrem toho robí marketing v oblasti výchovy a vzdelávanía personálu zábavných podnikov pre mládež. O ,,náhodnom známom“, s ktorým spojila svoj život, povedala: ,,Som si istá, že to tak malo byť. Michal si ma získal tým, čomu verí, že sa neskrýva za frázy. Pozerala som sa na náš vzťah a perspektívy z každej stránky. Rozum, v čom dominovala hlavne odlišnosť kultúr, mi hovoril nie, ale srdce áno, áno… Zaujalo ma, ako vníma prírodu, ako má rád deti, jeho interes o umenie“. Podľa Michala si Eli podmanil náš folklór, všetko chce vidieť, teší sa, keď môže po slovensky povedať, že je gazdiná, a ako ju prijala jeho rodina. „V kuchyni sa napríklad stále niečo pečie, lebo mama vie, že ,,nevesta je na sladké…“
Keď Michal odchádzal do Kanady, jeho starká z Braväcova to nemohla prežiť. ,,Veľmi chceli vidieť moju svadbu, lebo už majú svoje roky. Eli sa im páči, že je skromná. Myslím si, že ani ja som ich nesklamal. Snažím sa hľadať božiu pravdu. Som presvedčený, že Eli je dar za to, akú cestu som si v živote vybral. Od l8 rokov sa vlastne starám sám o seba. U rodičov som si vybudoval dôveru. Vedia, že čo si zaumienim, má správny dôvod. Chcú len, aby som bol šťastný.“
A ste – pýtame sa? Michal pobozkal čiernu záplavu vlasov vedľa seba a povedal: ,,Ani neviem, kde som. Ešte stále som sa neprebudil…“
