V ostatných dňoch navštívil Banskú Bystricu, odkiaľ mu pochádza manželka. Zaujímavé je, že Slovensko ho uchvátilo natoľko, že zrejme požiada o slovenské občianstvo. A chce ísť ešte ďalej - do našej krajiny chce pozývať svojich rodákov na dovolenky. Pohne sa vďaka nemu cestovný ruch aspoň kúsok dopredu? Francúzsky jogín Thierry Rohr.
Rád chodíte na Slovensko. Prečo vás naša malá krajina tak láka?
- Manželka je pôvodom zo Slovenska, žijeme vo Francúzsku spokojným rodinným životom. Mám rád Slovensko, vždy sa teším na dovolenku na Slovensko. Keď som tu, tak navštevujem programy sahadža-jogy v Banskej Bystrici, kde sú veľmi príjemní ľudia, ktorí vám o tejto meditačnej technike všetko radi vysvetlia. Ale samozrejme, nechodím sem iba kvôli meditovaniu. Máme tu príbuzných a manželka tiež bývalé kolegyne či kamarátov.
Vraj ste dokonca uvažovali o Slovenskom občianstve...
- Áno. Mám rád Slovensko. Bolo by zaujímavé, keby som aj mal slovenské občianstvo. Bolo by to symbolické spečatenie môjho dobrého vzťahu so Slovenskom aj na papieri.
Prečo ste teraz na Slovensku?
- Urobil som veľký projekt týkajúci sa cestovného ruchu. Chcel by som do svojho katalógu zaradiť aj nejakú destináciu zo Slovenska a ponúkať Francúzom zájazdy do vašej krásnej krajiny. Napríklad do kúpeľného mestečka Dudince.
Kedy rozbehnete tento projekt?
- Pani, s ktorou som tu jednal, mi pošle ponuky, a keď to bude zaujímavé pre obidve strany, tak to môže ísť veľmi rýchlo. Zatiaľ bola ponuka zo Slovenska iba na jedno miesto – Dudince. Ale je to ešte všetko vo hviezdach. Možno budú aj nejaké iné ponuky, nič ešte nie je konkrétne.
A čo tak Banská Bystrica, ktorú často navštevujete? Ako sa vám páči?
- Ako bývalé banské mesto je zaujímavá svojimi ľudovými a umeleckými výrobkami a tak isto je aj symbolom Slovenského národného povstania. Počas druhej svetovej vojny tu bolo jediné slobodné územie, fungoval tu slovenský vysielač. Celá história je veľmi hlboká. Aj veľa francúzskych vojakov bojovalo na strednom Slovensku.
Celkovo cestujete dosť veľa, a to aj za sahadža-jogou. Potom, ako ste ju spoznali, ste chceli ísť do Londýna za jej zakladateľkou. Takmer vám v tom zabránil neplatný občiansky preukaz...
- Áno. Francúzi do Anglicka môžu ísť na občiansky preukaz, ale ten môj bol už po dobe platnosti. Vybavovanie nového v roku 1995 trvalo mesiac. Išiel som na prefektúru a prosil ich, či by mi ho nemohli urobiť skôr, čo vtedy bolo prakticky nemožné. Ale oni povedali, že ak mi na tom záleží a je takýto prípad, pokúsia sa vyhovieť mi. A stalo sa tak. V tých časoch som zažil aj iné zázračné veci. Hľadal som prácu, lebo predchádzajúca ma neuspokojovala. Zrazu som dostal ponuku z mestského úradu a dostal som taký plat, aký som si zažiadal.
Vďaka sahadža-joge ste prestali s fajčením a inými zlozvykmi. Myslíte si, že by sa vám niektoré zlozvyky vrátili, keby ste prestali meditovať?
- V sahadža-joge človek nájde sám seba a nie je to iba povrchné. Keď sa pozriem späť, vidím v mojom živote veľké zlepšenie. Neviem, či by sa moje zlozvyky vrátili, keby som prestal meditovať, ale ťažko povedať, či niekedy so sahadža-jogou skončím. Skôr ju chcem ponúknuť druhým. Ľudia aj vo Francúzsku aj u vás sa všeobecne viac začínajú zaujímať o duchovné veci ako predtým, začínajú oveľa viac hľadať. Rozdiel medzi Francúzskom a Slovenskom vidím v tom, že u nás majú ľudia oveľa viac pocit, že všetko vedia, všade boli a majú všetko. Francúzi sa založili materiálne a myslia si, že tým, že majú všetko pohodlie, sú v pohode. Ale dôležitejšie je sloveso byť než mať. Na Slovensku sú ľudia viac otvorení, prirodzenejší.