Bol ochotný financovať medené tabuľky s cudzojazyčným textom, aby Jozef Dekrét-Matejovie v jednom banskobystrickom parku prestal byť pre cudzinca možno štátnik alebo ,,nejaký partizán“. Verejný prieskum, ktorý urobilo tamojšie Literárno-hudobné múzeum, totiž ukázal, že len desatina oslovených vedela, k čomu má meno na piedestále zaradiť.
Pavol Datko, Slovák z Čierneho Baloga, kanadský občan, profesionálny tanečník na invalidnom dôchodku najnovšie manežuje záležitosti okolo kvalitného prekladu knihy P. Kováčika o J. Dekrétovi do angličtiny a už na to aj finančne prispel. Je presvedčený, že získa ďalších sponzorov, ktorí ju pomôžu vydať. Osobne sa pritom postará, aby sa dostala do zahraničných univerzitných knižníc.
Aspoň základné informácie v dvoch svetových jazykoch o priekopníkovi moderného lesného hospodárstva, ktorý sa od pomocníka horára a komorského lesmajstra vypracoval až do funkcie vedúceho Lesného úradu v Banskej Bystrici J. Dekretovi-Matejovie, dali napokon zhotoviť jeho profesní súčasníci.
O našincoch
v Kanade
P. Datko prišiel domov po piatich rokoch pauzy. O svojej emigrácii rok pred novembrom ´89 povedal: ,,Tancoval som vo Vojenskom umeleckom súbore ako vojak základnej služby. Boli sme 40 dní vo Francúzsku. Nikdy mi nenapadlo ostať vonku, vždy som sa vracal.“
Problémy nastali, až keď sa oženil s Nemkou, občiankou vtedajšej NSR. Namiesto slobodného povolania a vysťahovaleckého pasu makal v žiarskej hlinikárni, pri vysokej peci v železiarňach, na píle v Janošovke, v pridruženej výrobe, v bratislavskom Strojservise, v Košiciach na bágri. Skátka, bol prípad pre ,,eštébé“ a dali mu to pocítiť. Keď sa rozviedol, dovolili mu vrátiť sa k tancu. Po poslednom angažmán v nemecko-srbskom ľudovom divadle v Budišíne podplatil človeka, aby mu umožnil zarobiť si vo Viedni. ,,Bol som natoľko znechutený, že len čo som prekročil hranice, vedel som, že naspäť to už neurobím!“
Rok čakal na oficiálne papiere v utečeneckom tábore, aby sa mohol usadiť v Kanade. Na otázku, či sa jeho predstavy o živote medzi slovenskými prisťahovalcami zhodovali s realitou, povedal. ,,Očakával som niečo iné. Na Slovensku sa rozprávalo o všelijakých svetových kongresoch Slovákov, ale bol to len humbug šitý na komunistov. Žiadne bilióny pre mladú republiku, žiadna charita, nikto mi nepomohol. Napokon starousadlíci neprijali ani technickú inteligenciu, ktorá odišla z vlasti v roku 1968. Kanada, ktorá nebola na 5-tisíc ľudí pripravená, ich totiž dala do najlepších hotelov. Možno im nevedeli odpustiť, že oni prichádzali na lodiach, v prístave ich čakali farmári, povedali ukáž, či máš zrobené ruky, a brali ich trhať tabak. Nová technická inteligencia sa uchytila. Čo sa týka spolkov, tie držali Romanove peniaze. Keď zomrel, ich činnosť sa prakticky skončila, všetko ostatné sú nafúknuté reči.“
O nás doma
,,Dnes som napríklad prvýkrát videl zrekonštruované banskobystrické námestie. Klobúk dolu! Výrazne sa zmenilo aj Brezno. To je na pochvalu. Že chátrajú domy na sídliskách, ma až tak nemrzí. Zdá sa mi však, že Slováci sa duchovne a morálne opúšťajú. Starí sa uťahujú do seba, búchajú v krčme do stolov, a už ani v krčme nie, ale v garážach pri „domovine“, od ktorej sa akurát hlúpne. No a mladí vzdelaní odchádzajú, lebo nemajú doma prácu. To vidím čierne. Ekonomika sa dá urobiť, keď si ľudia držia hodnoty a ciele. Nemci po vojne, keď tam neostal kameň na kameni, mali za sedem rokov väčší domáci produkt ako Anglicko. Našim najväčším nešťastím sú vnútorné boje. Keby to robili ľudia na dedinách, alebo v malých mestách, kde si vidia do hrncov, dalo by sa to pochopiť. Robia to však tí, čo riadia štát. V parlamentom bufete pije Maďar so Slovákom a vonku živia sváry. Ani sa vlastne ľuďom nečudujem, ako sa správajú. Doteraz som napríklad mladým zazlieval, čo neostávajú s rozumami doma, teraz ich chápem. Ako rýchlo sa dokážu uplatniť v tom, čo vedia a vyštudovali, záleží od mnohých okolností. Ale nepochybujem, že ich odborná zdatnosť je na vysokej úrovni. V Kanade mi napríklad nevedeli prísť na diagnózu, ktorá bola príčinou mojich zdravotných ťažkostí. Lekári v Brezne za krátky čas a pri tých starých mašinách to dokázali!“, povedal P. Datko.