Nedávno sa z Francúzska vrátili dvaja šermiari z breznianskej skupiny historického šermu Berezun Miroslav Kostra a Roman Šiminský. Neboli tam len tak, na výlete. Francúzi ich pozvali, aby na hrade Les Baux de Provence pomohli so stavbou historického baranidla, špeciálneho dobývacieho stroja zo 14. storočia.
Členovia našich šermiarskych skupín sú známi tým, že sú všemajstrami. Väčšiu časť výstroja, ale aj výzbroje si často dokážu urobiť sami. To platí aj o skupine Berezun z Brezna. Ale ide o to, že niektorí šermiari sú povedzme zručnejší vo výrobe brašní, opaskov, iní zase lepšie vedia šiť časti historických kostýmov. Preto medzi nimi funguje čulý výmenný obchod. Nuž a Brezňania sú v slovenskom šermiarskom svete vychýrenými výrobcami historických strelných zbraní. Najmä dvadsaťosemročný Roman Šiminský a o šesť rokov starší Miro Kostra. Poradia si s hákovnicami, hradnými puškami, ale i delami, bombardami. Samozrejme, úplne funkčnými. Z ich dielne pochádza i najväčšie historické delo na Slovensku, ktoré dostalo meno Viktorka a momentálne slúži šermiarskej skupine Bludní rytieri. Ale vyrobili aj vrhací stroj onager, ktorý dokáže vrhať desaťkilové skaly aj na dvesto metrov (teraz ho možno vidieť v múzeu v Beckove). Proste - Roman a Miro si, pokiaľ sa to týka historických zbraní, poradia rovnako dobre s kovom i s drevom. Nuž a teraz to už vedia aj vo Francúzsku...
AKO K TOMU DOŠLO
Šermiarska skupina Bludní rytieri už mala možnosť vystupovať aj vo Francúzsku, na hrade Les Baux de Provence, asi štyristo kilometrov od Marseille. Zoznámili sa aj s Philipe D´Argerom, ktorý vo Francúzsku organizuje historické trhy. A ten spomenul, že má problémy s dokončením baranidla na hrade Les Baux de Provence. Tak si zase Ing. Jaroslav Matejka od Bludných rytierov spomenul na Romana a Mira. Oslovil ich, či by neprišli pomôcť. Takú príležitosť si nenechali ujsť.
„Bola to vlastne taká kultúrna výpomoc“ – hovorí Roman Šiminský. Problém bol v tom, že sme mali k dispozícii iba nákresy od francúzskeho historika z 19. storočia Violeta Le Douca, ktoré nám poslali internetom. Museli sme si v duchu prispôsobiť rozmery, premyslieť, čo k tomu bude treba.“
Roman ešte na Slovensku zmajstroval kolesá. Osem širokých drevených kolies s metrovým priemerom, obitých kovovými obručami. Tu pozháňal i kovanie, reťaze. Všetko naložili za auto do prívesného vozíka a vyrazili aj s Jaroslavom Matejkom za hranice.
„Nemci boli trošku prekvapení“ – usmieva sa Roman pri spomienke na skúsenosti z hraníc – „keď nazreli do vozíka. Ale keď im Jaro povedal, že sú to len kolesá, prikývli: Aha, aha, iba kolesá! A nechali nás ísť ďalej. Možno si mysleli, že sú to nejaké zvláštne rezervy.“
HRADNÉ MESTO SA PREDSTAVUJE
„Boli sme prekvapení“ – priznáva sa Roman Šiminský – „keď sme uvideli hrad. Nebol to hrad. Bolo to celé hradné mesto. Ako sme sa dopočuli, hrad dal vyhodiť do povetria Napoleon, lebo sa v ňom schádzali vzbúrenci. Neskôr ho upravili na múzeum v prírode a mali tam vystavené rôzne stredoveké obliehacie stroje. Len baranidlo im chýbalo do zbierky. Francúzi sú na tento hrad veľmi hrdí. Navštevovalo ho neuveriteľne veľa turistov z celého sveta. Neverili sme vlastným očiam, keď sme videli, ako sa hore štverajú dôchodcovia o barlách, húfy školákov. Vstupné bolo pritom pre našinca mastné – šesť a pol eura. Bolo nám trošku ľúto, keď sme si pomysleli na naše hrady. Niektoré v oveľa lepšom stave ako ruiny Les Baux de Provence. Tie naše sú často zanedbané, bez prístupových ciest. Keby ich mali Francúzi, určite by ich vedeli využiť ako turistickú atrakciu. Ale tam sú na svoju históriu pyšní. Omnoho, omnoho viac než my. Žijú ňou...“
A TERAZ DO PRÁCE!
Baranidlo pôvodne stavali dvaja francúzski remeselníci. Za dva mesiace veľa roboty po nich nezostalo.
„Našli sme len niekoľko nepripasovaných dielov, o ktorých sme nevedeli, kam majú patriť. No a kopa borovicového dreva. Ešte šťastie, že jazykovú bariéru hladko prebúrala Jarova priateľka, ktorá študuje francúzštinu a bola našou oficiálnou tlmočníčkou.“
Miro, Jaro a Roman sa pustili do práce.
„Chceli sme im ukázať, čo vieme, a tak sme pracovali od rána do večera“ – priznáva sa Roman. „Ale to baranidlo, to je skutočne opacha! Ohava! Obluda! Len si predstavte drevené monštrum s rámom dlhým asi osem metrov, široké štyri metre. Samotný baran je z kmeňa borovice hrubého pol metra, dlhého vyše osem metrov. Všetko pokrýva strecha, ktorá sa končí vo výške viac ako päť metrov. Dobre sme sa pritom zapotili...“
Ako pripustil Roman, nie všetko bolo až tak celkom „kóšer“. Napríklad reťaze na záves barana nekovali ručne, ale povrchovo ich upravili tak, že od ručne ukovaných by ich ťažko rozoznal i odborník. Dbať museli na spoje, aby nevyzerali novodobo, na povrchovú úpravu tak, aby drevo aj niečo vydržalo, ale čím viac pripomínalo stredovek. A výsledok? S čím si francúzski remeselníci nevedeli poradiť za dva mesiace, vysporiadali sa dvaja šermiari z Berezunu a jeden od Bludných rytierov, za osem a pol dňa!
SLADKÉ FRANCÚZSKO?
Keď sme sa Romana opýtali na krásy Francúzska, len pokrčil plecami: „Krajina tam bola skutočne nádherná, ale na jej obdivovanie nám nezostával čas. Keď nám Francúzi prejavili dôveru, nechceli sme ich, tiež ako nadšenci histórie, sklamať. Jediné, čo sme po večeroch, keď padla tma, dokázali stihnúť, bolo ochutnať miestne víno. Bolo naozaj vynikajúce. Dokonca aj v hypermarketoch malo medzi vínami zvlášť miesto s označením. Stačilo ho ochutnať a už sme pochopili, prečo sa hovorí o sladkom Francúzsku...
ĎALŠÍ CIEĽ? HRADNÁ KUŠA!
Roman sa nám vyznal, že by sa do Francúzska na hrad Les Baux de Provence veľmi rád vrátil. Je to možné. Bludní rytieri sú tam pečení - varení a so šermiarmi z Berezunu sú spriaznení. Vypomáhajú si. Roman Šiminský má však v súčasnosti v hlave už niečo úplne iné: „Chcel by som postaviť škorpióna, hradnú kušu. To je tiež poriadna potvora, veľká asi tri metre. Uvidíme. Odrádza ma najmä cena materiálu. Vyžiadala by si tvrdé drevo, a to tiež niečo stojí...