Pohľad do histórie

Ako píše Matúš Kučera, „na ružovolíceho Žigmunda, ktorého v pití vína málokto prevýšil, Slovensko veľmi nevraživo spomína“. Podporovala ho len malá časť uhorskej šľachty, sídliaca na Slovensku a nemecký patriciát v bohatých slovenských mestách.
Žigmund na svoju veľkolepú zahraničnú politiku potreboval nemálo peňazí, ktorých sa mu nedostávalo, preto za pôžičky zálohoval najmä územie Slovenska (moravským margrófom tzv. Matúšovu zem s Bratislavou a Nitrou, poľskému kráľovi 16 spišských miest). Toporná Žigmundova snaha stať sa českým kráľom zavliekla Slovensko do protihusitských vojen. Celých sedem rokov (1428-34) smerovali „spanilé jazdy“ na Slovensko, kde sa husiti správali ako v nepriateľskej krajine. Pálili, búrali, brali korisť aj prostému dedinskému obyvateľstvu.
Vo vzťahu k strednému Slovensku sa panovník správal ako jeho predchodcovia. Zvolenský a Ľupčiansky zámok využíval na letné poľovačky.
Slovenskú Ľupču už r. 1399 oslobodil od platenia mýta a r. 1404 potvrdil platnosť veľkosti chotára. Najcennejšia je listina z r. 1423, ktorou potvrdil platnosť listiny z r. 1354 (tá je overeným odpisom základného privilégia z r. 1340, vyhotovená v Spišskej Kapitule Ľudovítom Veľkým): „s večnou platnosťou aj pre ich potomkov“. Podľa análov zámku Žigmund navštívil Slovenskú Ľupču r. 1389-90 aj s kráľovnou Máriou, r. 1399, r. 1404-05. Práve počas návštevy Ľupče r. 1404 potvrdzuje kráľ listinu zvolenského župana Dávida z r. 1400 Ponikám a udeľuje tomuto mestečku výsady Krupiny (Dávid listinou z r. 1400 oslobodzuje obyvateľov Poník od všetkých daní a udeľuje im právo voliť si vlastného richtára).
Žigmund oslobodzuje Ľubietovú r. 1405 od platenia mýta.
Vo vzťahu k Banskej Bystrici je dôležitým aktom kráľa zavedenie inštitútu tzv. venných miest. Dňa 22. 5. 1424 udelil Žigmund manželke Barbore banské mestá B. Bystricu, B. Štiavnicu s Banskou Belou, Kremnicu, Ľubietovú, Novú Baňu, Pukanec, slobodné kráľovské mestá Brezno, Krupinu, Zvolen, hradné panstvá Dobrá Niva, Slovenská Ľupča, Šášov, Vígľaš, Zvolen. Išlo o to, že pravidelné poplatky nimi odvádzané smerovali nie do kráľovskej pokladnice, ale na konto kráľovnej. O tri roky neskôr udelil Žigmund Barbore urburu zo všetkých vyťažených kovov okrem medi zo stredoslovenských banských miest. Posledný písomný záznam od kráľa je z r. 1434, ktorý hovorí o tom, že obyvateľov B. Bystrice môže súdiť len vlastný mestský súd, a ďalej oslobodzuje občanov mesta od mýtnych poplatkov.