Veľmi dobre to poznajú všetci tí, ktorí sa vyberú na lyžiarske svahy – pokiaľ vidíte mužov v charakteristických červených vetrovkách s nezameniteľným znakom, ihneď máte pocit väčšej bezpečnosti. Veď keby sa nebodaj niečo stalo, každý vie, že tí muži ho nenechajú v šachu. Horská služba nikdy nenechala nikoho v šachu.
Tak tomu bolo i je. Ale v súčasnosti je to dosť komplikované. Za „starých časov“ existovala Horská služba, pri ktorej slúžili aj dobrovoľníci. Horská služba, v ktorej fungujú profesionáli platení štátom, existuje aj naďalej. Tí však nemôžu byť na každom stredisku. Problémom sú práve menšie lyžiarske strediská. Zvlášť keď v ostatnom čase, pri súčasnom boome, je vlek už dobreže nie na každom kopčeku. Preto veľkú úlohu zohrávajú dobrovoľníci. Postupne tak vzniklo šesť právnych subjektov dobrovoľnej horskej služby: Horská služba na Slovensku, Tatranská horská služba – dobrovoľný zbor, Horská služba Pieninského národného parku, Banskobystrická horská služba 1999, Horská služba Horec – Roháče a Dobrovoľný zbor horskej záchrannej služby. Všetko by teda malo byť v najlepšom poriadku. Ale zdá sa, že nie je...
Ako vznikol problém
Dobrovoľná horská služba si rozdelila regióny, o ktoré sa bude starať. Banskobystrickej horskej službe, ako občianskemu združeniu, zostalo dvanásť stredísk. Okrem toho pomáhajú pri rôznych podujatiach, ako napríklad Biela stopa SNP, vidieť ich aj v lete, pri údržbe chodníkov, pri znášaní odpadkov, ktoré v horách zanechali „tiežturisti“.
Dobrovoľníci síce na svahoch pôsobia bez akéhokoľvek nároku na odmenu, vo svojom voľnom čase, ale celkom bez prostriedkov pracovať nemôžu. Už len tie červené vetrovky niečo stoja. Ale potrebné je i množstvo iného materiálu – obväzy, kanadské sane atď. Podľa generálneho manažéra Banskobystrickej horskej služby Ing. Pavla Múkeru dostávala ich organizácia od roku 1999 od štátu dotáciu 200-tisíc korún ročne. Od roku 2004 dvojnásobok. Pre banskobystrických dobrovoľníkov to vychádzalo 33-tisíc na stredisko. „Keď si však uvedomíte“ – vysvetľuje P. Múkera, - „že za vlaňajšok sme zasahovali 279 krát a len jeden obväz stojí od päťdesiat do deväťdesiat korún, tak to až taká horibilná čiastka na stredisko nie je.“
Pre tento rok požadovalo šesť záchranárskych občianskych združení spolu 11 miliónov korún. Vláda však pre všetky vyčlenila len 3 milióny 600-tisíc korún. „Ministerstvo vnútra“ – pokračuje P. Múkera - „tieto peniaze rozdelilo len trom združeniam - Horskej službe na Slovensku , Tatranskej horskej službe – dobrovoľný zbor a Horskej službe Pieninského národného parku. Ostatní, a teda aj my, nedostali nič!“
Dobrovoľní záchranári z Bystrice mali pocit, že sú od macochy.
List ministrovi
Podľa akého kľúča ministerstvo dotácie dobrovoľným horským službám peniaze rozdeľovalo, nevedno. Bystričania sa rozhodli, že to len tak nenechajú. P. Múkera napísal vtedajšiemu ministrovi vnútra Martinovi Padovi list. Minister mu odpovedal listom z 8. júna. Okrem iného píše: Tak ako vyplýva z vášho listu, hlavným predmetom činnosti občianskeho združenia Banskobystrická horská služba je záchrana na lyžiarskych tratiach, kde podľa vyššie citovaného zákona (zákon 544/2002 Z. z. o horskej záchrannej službe) za túto činnosť v plnej miere zodpovedá prevádzkovateľ lyžiarskej trate. Štát preto nenesie zodpovednosť za poskytnutie pomoci pri úrazoch na lyžiarskych tratiach, a z toho dôvodu ani nesmie použiť rozpočtové prostriedky na dotáciu občianskemu združeniu, plniacemu úlohy pre súkromnú osobu.
„Ale to nezodpovedá skutočnosti!“ – tvrdí P. Múkera. „Videli ste v súčasnosti nejakú štátnu lyžiarsku trať? Všetky sú súkromné. A predsa na nich horské služby zachraňujú lyžiarov. Aj tie, ktoré dotáciu dostali!“
Podľa P. Múkeru by pre prevádzkovateľov vlekov a lyžiarskych tratí nebol problém zamestnať na sezónu zdravotnú sestru či nebodaj lekára, ktorí by poskytli prvú pomoc zraneným. Lenže k zraneniu málokedy príde pod svahom. Väčšinou sa stávajú na svahu. „Viete si predstaviť lekára“ – otvára problém P. Múkera – „ktorý chce dostať z lyžiarskeho svahu stokilového chlapa so zlomenou nohou? To nedokáže. Takú prácu zvládne len vyškolený člen horskej služby!“
Nepomohol
ani premiér
Pavol Múkera sa s listom ministra neuspokojil. Napísal aj list vtedajšiemu premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Odpovedala mu riaditeľka kancelárie predsedu vlády. Ani z toho listu sa nedozvedel, prečo niektoré organizácie dotácie dostali a niektoré nie. Dozvedel sa však okrem iného toto: Podľa zákona o horskej službe Horská záchranná služba neeviduje žiadnu odborne spôsobilú osobu občianskeho združenia Banskobystrická horská služba 1999. A dozvedeli sa tiež, že: Podľa názoru ministerstva nie je žiaduce, aby občianske združenia suplovali alebo duplicitne vykonávali úlohy, ktoré vyplývajú z platnej legislatívy pre konkrétne fyzické a právnické osoby.
„Aj toto môžem ihneď vyvrátiť!“ – hovorí P. Múkera. „Náš riaditeľ, MUDr. Ľudovít Balog, je traumatológ, a bol tridsať rokov členom štátnej horskej služby. On aj založil dobrovoľnú záchrannú službu. Ako lekár musí byť osobou spôsobilou. Okrem toho zo 62 našich členov má 15 stredné zdravotné vzdelanie a každoročne všetci členovia prechádzajú školením.
Tvrdenie o nespôsobilosti je účelové. A hovoriť o duplicite je nezmysel. V niektorých strediskách, v ktorých pôsobíme, zabezpečujeme záchrannú službu len my!“
Pavol Múkera sa obrátil aj na novozvoleného predsedu vlády: „Odpoveď, ktorú sme dostali, bola obrovským prekvapením. List bol vlastne totožný s tým, čo sme už dostali. Len odstavce boli poprehadzované. Evidentne ho písala tá istá osoba.“
Často ide o vypäté situácie
Niektoré situácie, v ktorých sa Banskobystrická horská služba ocitá, sú skutočne vypäté. „Nedávno sa stalo“ – spomína P. Múkera – „že z Tajova schádzala pod vedením skúseného lyžiara skupina detí, no odčlenil sa od nej jeden chlapec a spadol do ťažkej muldy. Zlomil si obe stehenné kosti. Až dole si všimli, že im jeden chýba. „Hodinu sme ho hľadali! Ale našli sme ho, a dostali dole. Nebyť nás, keby tam bol ešte dlhšie, s otvorenými zlomeninami neprežije. Žiaľ, keď sme chlapca zafixovali a dostali dolu k ceste, museli sme asi hodinu čakať na záchranku.“
Ako ďalej?
Vyzerá to tak, že najlepšie sú zabezpečené len tie najznámejšie strediská. Vychytené, na ktoré sa chodieva lyžovať horných 10-tisíc. Ale kto bude bdieť nad bezpečnosťou lyžiarov a horských turistov vôbec na tých menej vychytených?
„Budeme tam my! – odpovedá P. Múkera. „Nevzdávame sa. I tento rok budeme vo všetkých dvanástich strediskách zabezpečovať záchranársku činnosť. Keď slovenská horská záchranná služba nemá o tieto strediská záujem, niekto tam musí byť. Boli sme síce nútení obrátiť sa na sponzorov, vysvetľovať, prosiť po Banskej Bystrici, aby sme mohli zabezpečiť aspoň najnutnejší chod. A čiastočne sa nám to podarilo. Aj vďaka takým ľuďom, ako PhDr. Ľubomír Schmidtmayer, Stanislav Kusala, Ľubomír Rondík či Ján Koša. Sú to ľudia, ktorým nie je záchrana ľudského života ľahostajná.“
Žeby svitalo
na lepšie časy?
Kým sme písali posledné riadky tohto článku, pribehol Ing. Pavol Múkera do našej redakcie s rozžiarenou tvárou: „Problém chýbajúcich zásahových vozidiel sme už vyriešili!“
Riaditeľ Rooseveltovej nemocnice MUDr. Róbert Rusnák im ich uvoľnil šesť. Teda túto zimnú sezónu budú nielen na svahoch, ale ak sa niečo prihodí, zraneného môžu okamžite transportovať. A to napriek tomu, že dotáciu nedostali. Navyše, ohrozené sú i dve percentá, ktoré im mohli z daní poskytnúť priaznivci.
Na záver len toľko: prečo sa ministerstvo rozhodlo zo šiestich záchranárskych organizácii prideliť dotácie trom a zvyšnej polovici ani halier? Nebolo by spravodlivejšie rozdeliť to málo aspoň rovnomerne? To sa ani v jednom liste nedočítate. V Orwelovej Farme zvierat sa však môžeme dočítať: Všetky zvieratá sú si rovné, ale my, prasce, sme si rovnejšie!
