Niekedy sú to osobnosti svetového významu, inokedy zase miestni rodáci, ktorí preslávili minimálne svoje mesto a maximálne celú krajinu. Pripomínajú ich pamätné tabule či mená v názvoch ulíc. Akým osobnostiam sú ,,zasvätené“ ulice a miesta v banskobystrickom regióne? Čo hovoria súčasnej generácii?
Meno akej známej osobnosti nesie park v Národnej ulici? Kde nájdete v Banskej Bystrici rodný dom Jána Cikkera? V ktorom dome býval básnik Ján Botto? Pamätné tabule potvrdzujúce historické fakty v súboji o prilákanie pozornosti jasne prehrávajú boj s rôznymi reklamnými pútačmi, umiestnenými na známych stavbách v meste.
V prvom prípade ide o notoricky a historicky známe mená, pri ktorých by nemal mať niekto ani sekundu pochybnosť, kam ich zaradiť. Ale kto vie, kto bol napríklad Križko? Pristaví sa niekto v behu aspoň na chvíľu pri tabuli domu v Lazovnej ulici? Tabuľa, ktorou miestny odbor Matice slovenskej v roku 1943 ,,vďačí obráncovi slovenského slova“, upozorňuje, kde kedysi stál rodný dom historika Pavla Križka (30. 5. 1841 - 25. 3. 1902). Mimochodom, v Lazovnej ulici nájdeme ešte jednu pozoruhodný dom, v ktorom býval a 28. apríla 1888 aj zomrel básnik Ján Botto. V súčasnosti tam sídli istá známa sporiteľna.
Kto bol Štadler? Banskobystričania, ako aj návštevníci toto meno registrujú v súvislosti s pomenovaním časti mesta medzi Hronom a Huštákom známom ako Štadlerovo nábrežie. Tabuľu venovanú Teofilovi Stadlerovi zase možno objaviť na priečelí Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici. Stojí na nej, že pamiatke svojho veľkého dobrodincu a dozorcu ju venuje vďačný cirkevný zbor. V archívnom vydaní revue Bystrický permon z roku 2003 sme sa o Teofilovi Stadlerovi (1. 3. 1822 - 21. 3. 1911) dozvedeli viac. Ako 14-ročný sa stal učňom v onchode Daniela Szumráka, od roku 1857 mal vlastný obchod. V roku 1866 prevzal so švagrom Harmanecké papierne a veľké podnikanie mu prinieslo veľké zisky. Úspešný obchodník, cirkevný a mestský mecenáš sa so svojim bohatstvom vedel rozdeliť. Chudobní, vdovy a siroty mali k nemu dvere vždy otvorené. Stadler rozdal státisíce korún v prospech mesta, cirkvi i chudoby. Sumou 17 tisíc prispel na vybudovanie hronského nábrežia od bývalej kolkárne po vchod do Komorského dvora (dnes koniec Národnej ulice) a vďační členovia mestskej rady rozhodli, že nábrežie bude na večné časy niesť meno slávneho mecenáša Teofila Stadlera.
Niekoľko desiatok metrov od Štadlerovho nábrežia smerom na Uhlisko je v Banskej Bystrici Bellušova ulica. ,,Nebol to ten známy architekt?“ - pýtali sa viacerí. Emil Belluš (19. septembra 1899 - 4. decembra 1979), profesor na stavebnej fakulte SVŠT, jeden z priekopníkov terminológie pozemného staviteľstva a teórie architektúry na Slovensku, sa narodil v Slovenskej Ľupči. Ako sa uvádza v publikácii Malý slovenský panteón vedy a techniky, s jeho menom sa spája mnoho architektonických riešení budov, napríklad aj banskobystrický Národný dom. Vystavoval v Prahe, vo Viedni, Bruseli, Paríži, New Yorku, Pekingu, Londýne a Krakove.
Keď je reč o Slovenskej Ľupči, tak táto obec má ďalšieho slávneho rodáka, po ktorom pomenovali aj jednu z ulíc. Kodifikátor slovenského spisovného jazyka Samuel Czambel (zomrel 18. decembra 1909 v Budapešti) sa narodil v Slovenskej Ľupči 1. augusta 1856. Aj o ňom sa píše v spomínanej publikácii. Od roku 1880 bol vysokým úradníkom na uhorskom ministerskom prezídiu v Budapešti, kde neskôr viedol tlačové a prekladateľské oddelenie. Od roku 1887 bol redaktorom vládnych Slovenských novín. Ako prívrženec martinského centra a Slovenskej národnej strany usiloval sa o kodifikáciu vtedy nejednotného slovenského pravopisu, lexiky i gramatiky slovenského jazyka. Jeho prvá moderná príručka slovenčiny Slovenský pravopis z roku 1890 sa stala základom jeho diela Rukovať spisovnej slovenčiny (1902), ktoré bolo ešte takmer tri desaťročia základnou príručkou spisovnej slovenčiny.
Okrem tradičných názvov ulíc majú svoju miestnu špecialitu aj v Heľpe. Jednu z ulíc pred časom, keď bola na to vhodná príležitosť, pomenovali po miestnom farárovi Michalovi Čaneckom. Kto to bol? Ako sme sa dozvedeli od starostu obce Jozefa Filla, M. Čanecký od svojho vysvätenia až do smrti v 90. rokoch minulého storočia pôsobil v Heľpe. Keď ho v pohnutých časoch po roku 1948 vtedajšia štátna moc chcela preložiť, obec sa údajne postavila za svojho farára. Vznikli nepokoje, zasahovala polícia a desiatky ľudí utrpeli rôzne zranenia.