V tomto období si škola pripomína významnú historickú udalosť – 75. výročie svojho vzniku a zároveň udelenie čestného názvu Základná škola T. G. Masaryka. Už od začiatku školského roka sa začali intenzívne prípravy na dvojitý sviatok školy. Pripomeňme si preto najvýznamnejšie medzníky jej vzniku.
Dejiny Ľubietovej sú veľmi bohaté, preto aj história jej školstva je pestrá. Na základe zachovaných dokumentov môžeme predpokladať, že prvá farská škola bola v Ľubietovej už v druhej polovici 14. storočia. S mohutným rozvojom baníctva vznikla mestská partikulárna škola, ktorú vydržiavali mešťania, aby ich deti nadobudli vhodné vzdelanie. Školstvo v Ľubietovej bolo už v tomto období veľmi dobre vyvinuté a na škole vyučovali znamenití učitelia.
Obdobie reformácie a následnej protireformácie bolo veľmi búrlivé aj v histórii ľubietovského školstva. Búrlivo sa riešili najmä náboženské rozpory, ktoré si neraz vyžiadali aj ľudské obete. Kostoly neustále prechádzali z rúk do rúk a aj škola slúžila práve tej strane, ktorá bola momentálne pri moci.
V 18. storočí ako v celom Uhorsku, tak aj v Ľubietovej sa školstvo na príkaz vládnych orgánov organizovalo podľa nového školského poriadku Márie Terézie s názvom Ratio educationis.
Po národnom prebudení sa začali Slováci domáhať svojich práv i v oblasti školstva. Veľký vplyv na jeho rozvoj mal vznik Československej republiky. Na školách sa začalo vyučovať po slovensky, no nedostatok slovenských učiteľov musela školská správa riešiť pozývaním učiteľov z Čiech. Podobne to bolo aj v Ľubietovej.
V septembri 1919 tu vznikla Štátna meštianska škola, ktorej zakladateľom a zároveň aj prvým riaditeľom bol Ján Hromada. Počet tried sa každý rok zvyšoval, a tým sa stávali nevyhovujúce i priestory, v ktorých sa žiaci vyučovali. Bolo potrebné postaviť novú budovu školy.
Svoju históriu začala písať v roku 1929 položením základného kameňa. Obec však nemala dostatok finančných prostriedkov na jej výstavbu. Preto sa obrátila na vládu Československej republiky so žiadosťou o poskytnutie štátnej subvencie na výstavbu budovy. Obec bola nútená predať horu, mnohými darmi prispievali jednoduchí ľudia. Jedným z darcov bola aj manželka prvého prezidenta Československej republiky, pani Charlotte Garriqueová. Táto skutočnosť priviedla obecnú radu na myšlienku obrátiť sa na prezidenta Masaryka so žiadosťou, aby štátna meštianska škola v Ľubietovej mohla byť pomenovaná jeho menom. Prezident dal na toto pomenovanie súhlas. Nová škola bola otvorená 16. 11. 1931 za účasti vtedajšieho ministra školstva Dr. Ivana Dérera.
A aká je súčasnosť? Dnešná ZŠ je plne organizovanou školou s právnou subjektivitou. V roku 2001 jej bol prinavrátený čestný názov T. G. Masaryka. Od 1. januára 2004 sa k základnej škole pripojila aj materská škola, ktorá má v súčasnosti 30 detí v staršom a mladšom oddelení. Učiteľky rôznorodými aktivitami formujú osobnosti detí po rozumovej, estetickej, pracovnej a pohybovej stránke. V materskej škole sa realizuje projekt Škola podporujúca zdravie, ktorého súčasťou je napríklad plavecký výcvik detí a dni zdravia v prírode. Medzi najobľúbenejšie činnosti detí patrí kreslenie, strihanie, práca s rôznymi materiálmi, o čom svedčia vždy krásne vyzdobené chodby a triedy.
Základnú školu navštevuje 167 žiakov 1. a 2. stupňa z Ľubietovej, Strelník, Povrazníka, Lučatína, ale aj zo Šalkovej. Základnou filozofiou výchovy a vzdelávania je rozvoj individuálnych schopností žiakov smerom ku kvalitnej príprave na ďalšie vzdelávanie a budúce povolanie. Žiaci sa učia pohotovo riešiť aktuálne životné situácie, rozvíjajú svoje komunikačné zručnosti, učia sa správať tolerantne, spoznávajú zdravý životný štýl, učia sa spoznávať svoje bezprostredné okolie a byť naň hrdí. Škola realizuje projekty: Škola podporujúca zdravie, Regionálna výchova, Otvorená škola, Infovek.
Žiaci si môžu vybrať nepovinné predmety ako práca s počítačom či anglický jazyk. Svoje neodmysliteľné miesto má krúžková činnosť, ktorá vypĺňa voľný čas. V škole pracujú krúžky: stolnotenisový, futbalový, aranžérsky, regionálny, turistický, jazdecký, mladých priateľov poľovníctva, karate a varenie. Žiaci pod vedením vyučujúcich vydávajú vlastný časopis Ľubietovský venček, zúčastňujú sa množstva olympiád, súťaží a prehliadok. V škole pracuje školský klub detí s 21 žiakmi 1. stupňa. Okrem toho funguje žiacka rada, ktorá spoluorganizuje mnohé školské podujatia.
Pri realizácii výchovy a vzdelávania škola spolupracuje so zriaďovateľom – obcou Ľubietová, Radou rodičov, Radou školy, obecnými úradmi v okolí, obecnými lesmi, pílou a ďalšími sponzormi, ktorí jej pomáhajú najmä po materiálnej stránke, za čo im patrí naša vďaka a úcta.
Oslavy školy sa uskutočnia vo štvrtok 16. novembra 2006, teda presne v deň, keď bola škola pred 75 rokmi otvorená. Slávnosť sa začne stretnutím pozvaných hostí, bývalých učiteľov v budove školy, ktorá je vynovená a slávnostne vyzdobená. Minulosť nám pripomenie fotomateriál a kroniky, ktoré budú vystavené v regionálnej učebni. Na slávnostnej pedagogickej rade sa stretnú bývalí učitelia s tými súčasnými. Slávnostnými príhovormi pozdravia školu, spomenú si aj na tých kolegov, ktorí ju budovali, ale už nie sú medzi živými. Vyvrcholením osláv bude kultúrny program v kultúrnom dome. Pripravili ho deti a žiaci materskej a základnej školy, ako aj bývalí žiaci školy, dnes členovia folklórnej skupiny Debnár, ktorí chcú tancom a spevom pozdraviť svojich učiteľov.
Oslavy budú miestom, kde sa bude hlavne spomínať, porovnávať, stretne sa tu niekoľko generácií učiteľov a nám zostáva veriť, že na tieto stretnutia budú radi spomínať.
Z histórie obce Ľubietová
Juhovýchodným smerom od Banskej Bystrice, kráľovskej perly spevavého Pohronia, sa tiahne podivný výbežok Slovenského Rudohoria – Vepor, ktorý ukrýva vo svojom náručí malebnú dedinku Ľubietová.
Nie je presne známe, kedy začali ľudia osídľovať toto prekrásne územie, no Ľubietová i jej okolie boli pravdepodobne osídľované už v najstarších dobách. Z čoho pochádza názov Ľubietovej? Názorov a tvrdení je mnoho, ale asi najpravdepodobnejšie je odvodenie od starého slova „hlobiť“ (glubitj, hĺbiť), čo znamená vrážať klin do zeme, zabiť kôl. Tomuto tvrdeniu zodpovedá aj stará banícka tradícia tohto okolia.
Príchodom nemeckých kolonistov, ich veľkou podnikavosťou a baníckou skúsenosťou, začala Ľubietová veľmi rýchlo rozkvitať. Významným sa pre ňu stal rok 1382, keď ju kráľ Ľudovít povýšil na slobodné banské mesto. V nasledujúcich rokoch Ľubietová získava ďalšie výsady a rýchlo sa rozvíja.
Roku 1433 husiti zaútočili na bohaté banské mestá, aby oslabili moc svojho úhlavného nepriateľa Žigmunda. Pri tejto výprave bola zničená aj Ľubietová a jej baníctvo na 40 rokov takmer zaniklo. Husiti zničili banské zariadenia a mesto vypálili. Vtedy zhoreli aj najstaršie výsadné listiny.
Výsady udelené kráľom Ľudovítom však nezanikli, ale boli roku 1465 opäť transformované a potvrdené kráľom Matejom. Ľubietová sa v priebehu rokov stala jedným zo siedmich slobodných kráľovských banských miest a dostala sa do najužších vzťahov najmä s Kremnicou, B. Štiavnicou a B. Bystricou. Slobodným kráľovským mestom bola až do osemdesiateho šiesteho roku devätnásteho storočia, aj keď sa tu meď ťažila až do roku 1908.
Útlm baníctva znamenal výrazné zmeny v ďalšom vývoji obce. Jej orientácia sa zamerala na poľnohospodárstvo, remeselnú výrobu, ale zvýšil sa aj počet migrantov za prácou do zahraničia.
Na prelome 18. a 19. storočia pracovalo v Ľubietovej 240 remeselníkov v šestnástich remeselníckych odvetviach, medzi ktoré patrilo zvonolejárstvo, mečiarstvo, kováčstvo, remenárstvo a iné. Pracovali tu aj garbiari, murári, pekári, kolári, no hlavne hrnčiari a debnári. Práve tieto dve remeslá tu dosiahli najvyššiu úroveň a ich tradícia je zachovaná až podnes. Nové pracovné možnosti začala miestnym obyvateľom poskytovať parná píla, ktorá fungovala od roku 1880.
Situácia v Ľubietovej sa zhoršila najmä na začiatku prvej svetovej vojny, keď sa prejavil veľký nedostatok potravín. Obec sa snažila nájsť prácu nezamestnaným, čo sa podarilo najmä v období výstavby školy.
Po ťažkom období prišiel opäť silný hospodársky rozmach. Začala sa rozmáhať výstavba, rozvíjala sa kultúra, šport, turistika i cestovný ruch. Veľmi rušným a napätým obdobím v Ľubietovej bolo obdobie SNP. Opisovať udalosti počas celého SNP by bolo určite veľmi zaujímavé, ale aj zdĺhavé. Za zmienku však stojí spomenúť, že obec bola oslobodená 21. marca 1945.
V súčasnosti žije v obci vyše tisíc obyvateľov. Prevažná väčšina z nich pracuje mimo obce, avšak v obci cítiť výraznú snahu ľudí hľadať možnosti pracovného využitia priamo v obci, o čom svedčí aj činnosť prevádzky obecnej píly alebo činnosť obecných lesov a podniku KNK Ľubietová. Niektorí obyvatelia sa živia súkromným podnikaním, ako je napr. stolárstvo a poľnohospodárstvo.
Povesť o Vepri
Nad Ľubietovou sa vypína vrch s názvom Vepor. Keď sa človek naň zahľadí, uvidí jeho zaujímavý tvar. Na čo sa podobá? Na divé prasa, ktoré ľudia volali vepor. Ako vznikol kopec a jeho tvar? Hovorí o tom čarokrásna rozprávka:
V dávnych časoch žil v chotári Ľubietovej jednooký obor. Bol postrachom pre blízke i ďaleké okolie. Nie preto, že bol zlý, ale preto, že bol veľký a škaredý. Veď to bol obor. Napriek svojej ozrutnosti bol šikovný ako ľudia, ktorí bývali neďaleko. Staral sa o čriedy volov, kráv, koní i ošípaných, ktoré volali vepre.
Každé ráno ako správny sedliak vyhnal svoje stáda na lúky. Tie dávali jeho stádam bohatú obživu. Keď obor uvidel, že zvieratá idú veľmi ďaleko, zareval a ony sa vrátili. Jedného dňa sa stalo, že obra unavilo pasenie, a tak si na chvíľu zdriemol. Keď sa zobudil, jeho zvieratá boli roztúlané. Obor silným hlasom zavolal: „Vráť sa domov!“ Všetky zvieratá sa razom vrátili do obrovho dvora. Obor sa pozorným okom pozrel na svoje stáda. Jedno zviera, vepor, chýbalo. Rozhliadol sa po okolí a už ho zbadal. Vepor sa nechcel vrátiť a utekal preč. Obor sa za ním rozbehol. Keď ho už-už dobiehal, vepor vbehol do veľkého močariska. Nazlostený obor vtedy zastal a zaklial: „ Bodaj by si skamenel na tom mieste, kde si!“ Ako jednooký obor zakričal, tak sa i stalo. Z tejto svine sa stal vrch Vepor, ktorý má jej tvar. Leží nad Ľubietovou, trpí v snehu a mraze, ale ľuďom, ktorí sem zavítajú, dáva oddych, prácu a krásu.
(Z knihy Čarovný príbeh, Tajuplné príbehy kráľovského mesta Ľubietová, 2003)
Autor: Monika Boboková
