Nečakaná smrť Mateja Korvína vo Viedni 6. 4. 1490 umožnila až piatim kandidátom uchádzať sa o uhorský trón. Boli to: nelegitímny syn zosnulého kráľa Jána Korvína, kráľovná vdova Beatrix, český kráľ Vladislav, jeho brat Albrecht, cisár Fridrich III. a jeho syn Maximilián.
O novom kráľovi rozhodla - ako mnohokrát v minulosti - uhorská šľachta, ktorá skôr než zvolila českého kráľa aj za uhorského kráľa Vladislava II., získala od neho súhlas s podmienkami budúcej vlády.
Tak sa po 50 rokoch na uhorský trón dostáva opäť panovník z rodu Jagelovcov (v rokoch 1440-44 vládol Vladislav I.).
V podstate to znamenalo koniec úspešných reforiem predchádzajúceho vladára. Ba Vladislav II. sa musel tajne oženiť s Beatrix, hoci už roku 1476 uzavrel manželstvo „per procuram“, čiže na diaľku v zastúpení s Barborou Brandeburskou. Desať rokov trvalo, kým pápež Alexander VI. vyhlásil obe manželstvá za neplatné a umožnil tak uzavrieť jediný právoplatný sobáš Vladislava II. s Annou z Foix, vzdialenou príbuznou francúzskeho kráľa Ľudovíta XII., ktorá porodila r. 1504 dcéru Annu a o dva roky neskôr Ľudovíta.
Po nástupe na trón musel panovník uhájiť svoje miesto vojensky proti bratovi Albrechtovi a s Maximiliánom uzavrieť Bratislavskú zmluvu v r. 1491. Podľa nej sa zriekol uhorských výbojov získaných v Rakúsku za Mateja Korvína a Maximilián zas nárokov na uhorský trón. Potom nasledovali boje s Turkami do r. 1495, po ktorých uzavrel mier až do r. 1512. Medzitým pre nedostatok financií rozpustil Matejovu žoldniersku armádu, čo znamenalo návrat k neistému banderiálnemu vojsku.
Slabosť a neistota Vladislavovej vlády sa odrazila aj v príjmoch do kráľovskej pokladnice, ktoré v porovnaní s Matejom klesli o 80 %. Insolventnosť nútila kráľa prenajímať a zálohovať všetko, čo sa len dalo speňažiť. Vzájomné súperenie medzi veľmožmi a strednou šľachtou viedlo kráľovstvo do anarchie, ktorá vyvrcholila v lete 1514, keď plánovaná, sformovaná a odvolaná križiacka výprava proti Turkom spontánne prerástla do protifeudálneho sedliackeho povstania r. 1514, známeho v histórii ako Dóžovo povstanie, ktorú zorganizoval kardinál Tomáš Bakóc – medzi šľachtou nazývaný „druhý kráľ, pretože jeho bohatstvo a moc v Uhorsku prevyšovali korunovaného panovníka. Ján Zápoľský kruto potlačil sedliacku vzburu a nasledujúce protipoddanské zákony a Trojdielna kniha obyčajového práva slávneho Uhorského kráľovstva, známa ako Tripartitum od Štefana Verböciho, otvorila cestu druhému nevoľníctvu v krajine.
Vladislav II., ktorý bol hračkou v rukách uhorských veľmožov, poznačený od r. 1504 mozgovou mŕtvicou, predčasnou smrťou manželky (krátko po narodení syna Ľudovíta zomrela), trpel na konci života dnou a depresiami. Jeho skon v marci r. 1516 bol vykúpením ako pre jeho ubolenú dušu, tak aj pre upadajúce kráľovstvo.
Autor: Jozef Ďuriančik