Základy mestskej samosprávy položila privilegiálna listina Bela IV., z ktorej vyberáme: „Spoločne si spomedzi seba vyvolia za porady celku a súhlasu richtára či sudcu na obdobie jedného roka ...“
V zachovaných listinách stredovekej Banskej Bystrice sa uvádza ako rozhodujúci predstaviteľ výkonnej a súdnej moci do roku 1282 len richtár – iudex. Potom sa formuje mestská rada, pokladník, trhový sudca a dozorca nad vínom. Dominantnou pre richtára bola súdna právomoc, neskôr sa stal aj veliteľom vojensky organizovanej mestskej stráže, pričom sa musel postarať o náplň jej služby a výzbroj stráže.
Byť richtárom znamenalo spĺňať podmienky materiálne a morálne. Inými slovami povedané, musel byť posesívnym cirkulárnym občanom s úplne vyrovnanými majetkovými pomermi a mať bezúhonnú povesť. Spočiatku išlo len o čestnú funkciu, neskôr bol odmeňovaný finančne a materiálne. To, že mestá považovali svojho richtára za nedotknuteľného, svedčí skutočnosť, že za urážku richtára mestská rada mohla vymerať aj rozsudok smrti. Naopak, pri neplnení povinností mohla ho bezodkladne odvolať.
Len prvozvolený richtár Ondrej túto funkciu zastával doživotne (táto tradícia sa zachovala aj v iných stredovekých mestách), ďalší až do roku 1758 len jeden rok. V ranom období B. Bystrice mohol byť richtárom len mešťan nemeckej národnosti, vlastniaci dom na námestí (toto ustanovenie sa prísne dodržiavalo aj pri členoch mestskej rady. Ak sa stalo, že člen mestskej rady predal dom na námestí, bol pozbavený jej členstva). K zrovnoprávneniu s nemeckým obyvateľstvom dochádza podľa nariadenia Uhorského snemu r. 1608 (zákonný článok 13), čo však neplatilo pre Zväz stredoslovenských banských miest, ktorý sa postavil proti tomuto nariadeniu. Preto Slováci v B. Bystrici až r. 1650 mali paritné zastúpenie v mestskej rade a nasledujúceho roku sa Gabriel Šidlovský stal prvým slovenským banskobystrickým richtárom. V r. 1692 vstupujú do voľby richtára aj konfesionálne záujmy. Striedanie na tomto poste dostalo takúto podobu: Slovák – katolík, Nemec – katolík, Slovák – evanjelik, Nemec – evanjelik.
Zavádzaním jozefínskych reforiem od r. 1780 sa postavenie richtára a mestskej rady začalo postupne oslabovať do tej miery, že r. 1850 richtára na čele mesta vystriedal mešťanosta.
Mestské právo B. Bystrice vychádzalo z banskoštiavnického mestského a banského práva prijatého pred rokom 1270. V ňom, v paragrafe 8, je určené aj miesto richtára, ktorý sa volil spomedzi členov mestskej rady na Hromnice – 2. februára. Až po určitom čase sa termín volieb presunul na Nový rok.
Povinnosti všetkých občanov mesta boli zahrnuté v Štatúte mesta vypracovanom mestskou radou v r. 1555 – 1577. Samotní obyvatelia B. Bystrice sa s ním oboznamovali na deň sv. Juraja (24. apríl), keď sa verejne čítal. V ňom je zakotvených týchto 25 bodov, ktoré musel spĺňať banskobystrický richtár.
25 bodov, ktoré musel spĺňať banskobystrický richtár:
1. Najprv sa má báť Pána Boha, lebo keď sa bojí Pána Boha a stále k nemu vzhliada, tak sa nemôže ani pri vládnutí a súdení nešťastne vodiť.
2. Richtár má byť učený, obratný a skúsený v práve, aby sa celé mesto a obec mohli na neho spoľahnúť a mať v ňom radu a pomoc.
3. Richtár má byť múdry a chápajúci, ktorý je zbehlý a skúsený v mnohých záležitostiach.
4. Richtár má podľa Božieho slova a spísaných krajinských správ vynášať rozsudky a súdiť.
5. Richtár nemá byť nestály, t.j. má sa tuho a pevne pridŕžať svojich ustanovení a štatútov, nemeniť ich ľahkomyselne bez zvláštnej a dôležitej príčiny, lebo zmeny sa bez veľkej škody robiť nedajú.
6. Richtár nemá zo strachu súdiť a vynášať rozsudky, lebo strach zvykne prepadnúť človeka naskrze prudko a mocne zlomí všetky dobré rady a udusí všetky cnosti.
7. Richtár nemá kvôli hnevu súdiť, lebo človek je hnevom tak pobláznený, že nevie, čo alebo ako má konať.
8. Richtár nemá z nenávisti a závisti súdiť.
9. Richtár nemá z priazne, lásky a priateľstva súdiť, čo sa však často stáva.
10. Richtár sa nemá nechať prosbou alebo plačom nikoho pohnúť k nespravodlivosti.
11. Richtár nemá chcieť dary a nemá sa nechať podplácať peniazmi.
12. Richtár nemá brať ohľad na osobu, t. j. má nechať priechod spravodlivosti tak cudzincovi, ako aj mešťanovi a obyvateľovi mesta, tak malým ako aj veľkým, chudobnému, ako aj bohatému.
13. Richtár má nechať predstúpiť pred seba zúčastnené strany konania a tieto priateľsky vypočuť, akože richtár alebo vrchnosť nič lepšie na súdnom státí nemôže urobiť.
14. Richtár má obe stránky vypočúvať rovnako, jedno ucho má mať vždy otvorené pre nevypočutú stranu.
15. Richtár nemá ľahko a skoro uveriť ani v rozhodovaní a rozsudku sa prenáhliť, ale vec predtým dobre uvážiť a vyšetriť ju.
16. Richtár nemá meškať vo svojom úrade a veci dlho odročovať, ale stránkam súd a právo vysluhovať, neodďaľovať ich a stránky neuvádzať do veľkých výdavkov a trov.
17. Richtár nemá súdiť, keď je plný vína.
18. Richtár má viesť bezúhonný život a mať veľa dobrých vlastností, aby bol označovaný za dobrého muža, a jeho rozsudok aby bol rozhodnutím dobrého muža.
19. Richtár nemá byť neústupčivý. Ak by vyniesol prípadne zlý rozsudok, má ho odvolať, lebo je oveľa ľahšie a lepšie, keď richtár sám prizná svoj omyl, než aby nenáležitým a nespravodlivým rozsudkom jednu stranu obťažil a sám sebe spôsobil zlé svedomie.
20. Richtár má rád vyhotovovať zmluvy a predovšetkým vynaložiť úsilie, aby sa strany podobrotky mohli dohodnúť.
21. Richtár má po porade a úvahe dobrých a práva znalých ľudí vyniesť rozsudok a vysvetlenie, zvlášť v dôležitých a ťažkých veciach.
22. Richtár sám sebe nemá byť sudcom vo svojej vlastnej veci.
23. Richtár má byť ochranou a záštitou zbožných, poslušných a nevinných. Nerestníkov majú však richtári trestať.
24. Richtár má v pravý čas trestať.
25. Richtár má všetky a každé jedno použiteľné, obvyklé a podľa práva spísané ustanovenie (pretože zákony sú robené kvôli ľuďom, a nie ľudia kvôli nim) podľa spravodlivosti, ktorá sama poväčšine je vykladateľkou a zmieňovateľkou všetkých zákonov, vykladať a zmierňovať.
O tom, ako sa z člena mestskej rady stane v B. Bystrici richtár, vyberáme z pera banskobystrických kronikárov a archivárov
Na poslednom zasadnutí mestskej rady, v posledný decembrový deň richtár dáva jej členom správu o hospodárení za volebné obdobie a vzdáva sa úradu prednesením rozlúčkovej reči – valedikcie. Potom mestská rada hodovala za peniaze daňových poplatníkov.
Už na druhý deň skoro ráno, o štvrtej hodine, za vyzváňania zvonov sa Banskobystričania zhromažďujú v mestskom areáli pred budovou radnice (dnes sídlo Štátnej galérie). Mestský notár a zástupcovia národností im zaželajú Novoročné vinše a prečítajú menoslov mešťanov s volebným právom. Potom nasleduje určenie troch kandidátov na miesto richtára ringbürgermi na miesto nového richtára. Prvým bol vždy odstupujúci richtár. Ďalej sa pokračovalo hlasovaním. V radnej sieni v jednej časti miestnosti už sedeli ringbürgeri, v druhej časti miestnosti volebný výbor, ktorý pozostával zo stadtschreibera, dvoch dôverníkov a z rady dvadsaťštvorky, ktorá predtým sedela okolo rokovacieho stola vpravo i vľavo. stadtschreiber napísal mená kandidátov na stôl alebo list papiera a vorredner (hovorca) po jednom pozýval podľa menoslovu mešťanov - voličov dovnútra. Tí potom pošuškali do uší volebnému výboru meno svojho kandidáta, ktorý bol na stole napísaný a zakrytý. Po odhlasovaní odišiel stadtschreiber po hlasy duchovných, ktoré po ich novoročných prianiach prijal a zaradil k ostatným. Je zaujímavé, že rektor jezuitského kolégia mal 12 hlasov. Po tomto zavolal volebný výbor aj nekandidujúcich členov rady a ako tí vstúpili, ringbürgeri im prepustili svoje miesta, načo aj oni odovzdali hlasy. Nakoniec sčítali hlasy, ale výsledok udržali v tajnosti do konca raňajšej kázne, keď ho oznámili farárovi. Vtedy starý richtár spolu s radou obišiel veľký oltár hradného kostola a pomodlil sa k Bohu modlitbu vďaky za jeho priazeň voči sebe v čase svojho úradovania, poďakoval sa aj duchovným, rade a dvadsaťštvorke za skúsenú blahosklonnosť a podporu. Nakoniec umiestením svojho klobúka na oltárny stolček naznačil, že odstupuje z úradu. Na to predstúpil stadtschreiber, ktorý stál vedľa richtára a vrátil mu klobúk (za čo ho richtár odmenil jedným zlatým). Po richtárovi začne hovoriť mestský farár, ktorý vo svojej reči trikrát po sebe ponúkne poctu opäť starému richtárovi. Ten sa však znovu zdráha a poprosí rečníka, aby mu povedal meno toho, koho si Pán vybral na túto zodpovednú funkciu. Nato pristúpi duchovný k rečníckemu pultu a vyhlási výsledok hlasovania. Táto obyčaj bola zaužívaná do r. 1690, lebo potom farár prednášal len pozdravnú reč a meno nového richtára vyhlasoval mestský pisár. Po vyhlásení výsledkov odznela richtárova prísaha (v dobe pred Tridentským koncilom v r. 1545-1563) na vzácny pergamenový misál, v protestantskej dobe na evanjelium. Na záver sa celebrovala slávnostná omša vo farskom kostole. Potom bol nový richtár odprevadený do svojho domu za radostného jasotu ľudu, hlasu bubnov a trúb zo strážnej veže a hlaholu zvonov. Výkvet mesta zas zasadol na radnici za prestreté stoly, kde sa nachádzala špeciálna výbava na túto príležitosť. V prípade veľkého nešťastia sa hostina, tzv. richtárske jedlo, nekonala.
Zvyčajne na tretí deň prebehlo protokolárne prevzatie úradu a inventára: mestské pečate, právne knihy, nevybavené písomnosti, mestské kľúče, pokladnica, vzorové miery a váhy (objemové, dĺžkové a hmotnostné), mosadzný zvonček, richtárska palica, popravný meč a dva turecké koberce. Za tým nový richtár viedol prvé zasadenie mestskej rady.
Ďalšie dni nového richtára vo funkcii prebiehali plnením normálnych pracovných povinností.
Autor: Jozef Ďuriančik
