Čína očami cimbalistky

Viktória Herenczár je jednou z najznámejších cimbalistiek na svete – veď je zároveň aj prezidentkou Svetovej asociácie cimbalistov. Táto sympatická blondínka z Maďarska je zároveň hosťujúcou docentkou Akadémie umení v Banskej Bystrici a členkou Štátnej opery v Budapešti. Len nedávno sa vrátila z Číny. Znie to možno prekvapujúco, ale bola tam vyučovať hru na cimbale...

Pani Viktória sa k cimbalu dostala, keď mala tri a pol roka: „Rodičia kúpili cimbal pre staršiu sestru“ – vysvetľuje – „no začala som na ňom hrať aj ja.“ Tak z pani Viktórie vyrástla cimbalistka, pre ktorú hádam ani neexituje svetadiel, v ktorom by nekoncertovala. Dá sa povedať, že s cimbalom prešla celý svet. Svoje vedomosti odovzdáva nádejným hudobníkom v Banskej Bystrici. A čo je zvlášť zaujímavé, ako hosťujúcu profesorku ju pozvali vyučovať hru na cimbale aj do Číny!
Dvadsať miliónov cimbalistov
Pre väčšinu z nás, laikov, pasuje cimbal najlepšie do folklórnej skupiny. Ako keby patril k nášmu folklóru. Ale cimbal v Číne?
„Cimbal patrí medzi najstaršie hudobné nástroje vôbec“ – opravuje nás pani Viktória. „Existuje už niekoľko tisícročí a pochádza z územia dnešnej Indie, Iránu.“ Približne v 15. storočí sa rozmohol aj v Európe, no každá krajina si ho prispôsobila, upravila. Iný je aj ten čínsky. Nielen tým, že ho tam volajú „yanggin“ a hrajú naň bambusovými paličkami. A teraz sa podržte – v Číne pôsobí 20 miliónov cimbalistov. Toto ohurujúce číslo však nevyznie až tak ohurujúco, keď si uvedomíme, koľko obyvateľov v Číne žije. Cimbal v Číne patril k veľmi obľúbeným nástrojom, a to nielen vo folklóre. No a s tým, ako sa Čína začala otvárať svetu, prehlboval sa v nej aj záujem o európsku hudbu. Lenže – v Číne existuje nielen iná hudobná stupnica, ale aj notácia. Pani Viktória už predtým v Číne, v Pekingu, bola. Domácich tak upútala, že ju pozvali vyučovať ako hosťujúceho profesora do Čínskej akadémie v Pekingu. Strávila tam dva a pol mesiaca a vrátila sa predminulý týždeň.
S cimbalom v lietadle
Viktória Herenczár si na koncerty vozieva svoj cimbal. Ako možno vytušiť, s cimbalom, zvlášť ak ho prevážate lietadlom, sú problémy. Veď taký nástroj váži až 90 kilogramov. No a k tomu ešte treba pripočítať ochranný obal. Pani Viktória má však cimbal špeciálny. Vznikol podľa jej návrhu a zhotovil ho brniansky majster Pavel Všianský. Jeho hmotnosť sa podarilo stiahnuť na čosi vyše päťdesiat kilogramov. No aj tak je to ešte stále poriadny kus nástroja. To sa odráža i na cene letenky...
Európanka
v čínskej škole
Vráťme sa k Číne. Čínska akadémia v Pekingu je uzavretý komplex, v ktorom nájdete všetko, čo potrebuje nielen približne tisícka študentov, ale aj ich pedagógovia. Okrem vynikajúco vybavených učební, v ktorých nájdete najmodernejšiu ozvučovaciu a záznamovú techniku, sú tam i koncertné miestnosti, samozrejme ubytovacia časť, študentská menza, dokonca aj byty pre pedagógov.
„Mala som veľmi dobrých, pozorných hostiteľov“ – hovorí pani Viktória. „Dali mi k dispozícii byt a boli veľmi ústretoví. Keď som napríklad zistila, že mi netečie teplá voda, behom dvoch hodín bola chyba odstránená.“ Podľa pani Viktórie, ktorá vyučovala tamojších učiteľov a študentov posledných ročníkov z akadémie, majú Číňania úplne iný prístup ako my: „Sú pohodovejší, ako keby ani nepoznali nervozitu. Nerobia si zbytočné problémy. Na druhej strane vedia na sebe veľmi tvrdo pracovať.“
V uliciach MESTA Peking
Keď sme sa pani Viktórie opýtali, či jej hostitelia poskytli aj voľno, len sa usmiala: „Mala som veľmi veľa voľna! Boli veľmi pozorní. Učila som do týždňa štyrikrát po tri hodiny. No v akadémii bolo úplne bežným zvykom, že študenti chodievali na hodiny k pedagógom do bytu. Tak sa mohli žiakom venovať ešte viac.“
Pani Viktória sa vybrala i do ulíc Pekingu a bol to vraj skutočný zážitok. „Prekvapením bolo“ – vysvetľuje – „že som často zbytočne ukazovala ľuďom na ulici mapu. Nevedeli sa v nej orientovať. Ochotní boli pomôcť všetci, pristavovali sa, prihovárali, no po anglicky vedeli iba mladší ľudia. Všetky nápisy boli len v čínskych znakoch. Rozruch som budila aj v metre. Cudzinci totiž radšej využívajú taxík. Zvláštnosťou je i to, že tam nenájdete také kaviarne, ako ich poznáme my. Väčšinou ide o jedálne. Pravda, sú tam aj štvrte s nočnými barmi, diskotékami. Aj takými, v ktorých sa tancujú klasické, nielen moderné tance, a do ktorých chodievajú i skôr narodení, nielen mládež.“
Namiesto vidličky - paličky
Strava, to vraj bola kapitola sama o sebe. Samozrejme, že v Číne sa ako stolovací nástroj používajú paličky. Kým chodila pani Viktória na obed do študentskej menzy, našla si tam medzi stovkou menu aj niečo na európsky spôsob – povezme vyprážané kura. Ale všetko chutilo úplne ináč. Dokonca aj známe ovocie a zelenina. Mali výraznejšie chute, boli šťavnatejšie. Hoci aj u nás sú otvorené ázijské a čínske reštaurácie, to, čo v nich podávajú, je už upravené na európsky spôsob, hoci pod čínskymi názvami. Pravá „čína“ chutí úplne ináč.
A čo ďalej?
Vyzerá to tak, že európsky spôsob hry na cimbale, ale aj európsky cimbal sa v Pekingu už ujal. V akadémii si ho budú môcť hudobníci vybrať ako voliteľný predmet, aj v individuálnom štúdiu. Nuž, asi to už je tak – hudobníci si vždy dokážu nájsť spoločnú reč, hoci hovoria úplne rozdielnymi jazykmi a ich kultúra je úplne iná.