Rohatí sa neženili, chodili len strašiť

Mikulášsky večer ich vytiahol do ulíc strašiť, lebo tak sa to tam traduje a zachováva až dodnes. K výbave správneho čerta patria vysoké, staniolom potiahnuté rohy z papiera, kožúšok, opasok, na opasku vzadu kravský zvonec a niečo do ruky. Spravidla kožený bičík, postrach detí, čo sa túlajú nocou, nie aby boli dávno v pelechu. Pravda je však taká, že na naháňačky s „tajuplnými postavami“ čakajú celý rok a naschvál sa im pletú pod nohy. Čerti mátajú sami. Z tejto funkcie im výslužky neplynú. Ich čas nastáva, keď sú už všetci Mikuláši doma, prípadne na pol odstrojení v krčme pri pive. Jeden z úspešných polhorských Mikulášov, obchodník S. Svinčiak spomína: „Chodieval som riadne oblečený s bradou a palicou, ako má byť. Neviem, či to bolo mojou postavou alebo ich vierou, že som ten pravý svätý, lebo ešte som ani nevošiel dnu, deti už kľačali. Raz sa mi dokonca dve začali modliť vonku na hradskej. Najprv sa ma však opýtali, či sa majú po slovensky alebo po anglicky. Patrili totiž rodičom, ktorí odišli do Austrálie a ten rok sviatkovali doma.
Dedina živí zvyky a obyčaje úplne prirodzene. Jediné, čoho sa drží, je kalendár. Mikulášska noc patrí čertom. Tých štyroch rohatých, Mateja, Jara, Lukáša a Miša sme museli oprieť o stenu a poriadne nasvietiť, inak by bol na papieri iba štvorček tmy. Deva na kolenách údajne nie je frajerka žiadneho z nich. Spod niektorej masky vyšlo, že bude, ale možno to vie len ona a jeden „zakuklený“.